Poviedka na víkend: Budova

Som budova. Budova gymnázia, konkrétne. Čudujem sa, ako som sa na niečo také absurdné mohol premeniť. Mám štyri poschodia. Bielu fasádu a myslím, že som celkom fešák. Žiadne ošarpané steny či porozbíjané okná. Sídlim v chorvátskej turistickej oblasti, blízko mora. Rád sledujem západ slnka. Na mojom pozemku je betónové ihrisko s dvomi bránkami, parkovisko a malý parčík. Naozaj sa nemám na čo sťažovať, až na malý detailík, čo drzo vystupuje do popredia – som budova. Prestávam mať rád deti. Cítim sa ako obrovské mravenisko, ktorým každý deň prepochodujú zbory chlapcov a dievčat. Navyše to hrozne šteklí a nedokážem sa nijako poškrabať. Deň trávim počúvaním rozhovorov, čo je dosť nuda. Väčšinou. Avšak mám rád riaditeľa – jeho konverzácie so sekretárkou sú jemne pikantné. „Dobré ráno, Dorotka,“ pozdraví riaditeľ a sekretárku stojacu pri kartotéke capne po malom chutnom zadočku. Ach, škoda, že nemám ruky! „Pán riaditeľ.“ „Daj mi pusu.“ „Niekto nás uvidí.“ „Kto by nás videl, sme tu len my dvaja.“ „Nie, nechajte.“ S úsmevom sa vymaní z mužovho objatia. „Tak mi sprav kávu.“ Vojde do riaditeľne a sadne si za masívny dubový stôl k tonám papierov. „Ach.“ „Kávička pre šéfa.“ Dorotka kladie šálku na stôl a odchádza. „Ahoj,“ prihovorím sa mu cez rozhlas. „Čo?“ „Som tu.“ „Kde?“ „Všade.“ „Čo to je? Čo to má znamenať?“ „Upokoj sa. Chcem len vedieť prečo.“ „Čo prečo?“ „Prečo som budova?“ Riaditeľ vstane, otvorí dvere do kancelárie. „Počula si to?“ pýta sa sekretárky. „Čo, pane?“ „Nič si nepočula?“ „Nie.“ Zavrie dvere. „Ešte si tu?“ Som ticho. Myslím, že je vystrašený a na moju otázku mi neodpovie. Kašlem na to. „Hej! Si tu?“ Nie, nie, nie! Neprihovorím sa ti viac! Deti ma skutočne nazlostia. Šteklia a šteklia. Rozhodnem sa uzamknúť triedy a uväzniť ich. Najprv sa čudujú vyučujúci učitelia, chalani lomcujú kľučkami a dievčence panikária. Najmenší chcú vyskočiť z okna. Až keď začnú vrieskať a kopať do dverí a do stien, púšťam ich. Strašne to bolelo. Všetci si uvedomia, že s ich školou sa dejú zvláštne veci. Na druhý deň ráno, keď vo mne školník odomkýnal dvere, zočil na každej tabuli nápis Prečo?. Hneď sa sťažoval riaditeľovi, ktorý sa rozhodol zatvoriť ma a zavolal architekta, čo ma pred desiatimi rokmi postavil. Obaja zodpovední muži si ma prehliadali zvonku. „Hm, pekná budova, pekná,“ ťapkal ma architekt po fasáde. „Pane, čo je to?“ opýta sa riaditeľ. „Ukážte.“ Kľakne si ku mne. Ruku priloží k miestu, kde krvácam. Krvácam často. Asi mám nejakú nezahojenú ranu či čo. „Krv.“ Nestačí sa diviť architekt. „Krv! Tá budova je ako z hororu. Ona žije,“ zašepká riaditeľ. „Rozpráva sa so mnou. Cez rozhlas.“ „Čo budeme robiť?“ „To mi povedzte vy. Vy ste ju postavili.“ „Nechám ju zbúrať.“ „Zbúrať? A kde sa búdu deti učiť?“ „Pošleme ich do hlavného mesta. Tam majú gymnázií nadostač. Pochopte, je to jediná možnosť. Netušíme, čoho je budova schopná.“ „Asi máte pravdu.“ Nemôžem uveriť. Zbúrať! Oni ma chcú zbúrať! Neoceňujú, čo robím. Stojím tu pre nich už desať rokov! A zrazu ma chcú zniesť zo sveta! Hajzli! Celú noc plačem. Dolieha ku mne šumenie mora. Sledujem vlnky a kamenistú pláž. Nočnú tmu pretína svetlo majáka. Je mi smutno. Nadránom sa pri mne zjavuje riaditeľ. Je na skorej vychádzke so svojím psíkom. Zviera na mňa šteká. Mám toho dosť! Život nemá zmysel, ak viem, že čoskoro skončí. Ruky nemám, ale nohy, našťastie, áno. Vstanem. Vydesím riaditeľa i jeho pudla. Nik iný ma nevidí, aspoň myslím. Prejdem ulicou do mora, idem a idem. Strácam sa v slanej vode. Mňa nezničia. Zničím sa sám.

Demolačná čata prišla o deviatej. „Kde je škola?“ spýtal sa architekt riaditeľa. „Zmizla.“ „Ako to zmizla?“ „Proste zmizla. Je fuč.“ Obaja hľadeli na obrovský voľný pľac zeme, kde ešte včera stála krásna budova s bielou fasádou. Ihrisko, parkovisko, parčík – všetko je preč. Rovná zem a žiadne známky života. Doma sa riaditeľ umáral neblahými myšlienkami: ‚To ja som ju prinútil vstúpiť do mora. Zabil som ju. Nezabil som budovu, ale človeka. Ona žila.‘ Vrah. Vrah. Vrah. Vrah. Vrah. Vrah. „Som vrah.“ „Budova školy dnes v noci záhadne zmizla,“ hlásala redaktorka v televízii. „Nik nevie, čo sa vlastne stalo. Podľa našich informácií ju mali zbúrať. Architekt, ktorý školu postavil, k nám bol veľmi stručný.“ „Celé je to podraz.“ V televízii sa zjavil riaditeľov starý známy. „Podraz!“ „To bola reakcia architekta,“ hlásala ďalej mladá čiernovláska. „Riaditeľa školy sa nám, žiaľ, nepodarilo zastihnúť. Záhada školy zostáva nevyjasnená. Šport. Naši futbalisti…“ Nevyjasnená, znelo mu v hlave. Nadránom vzal psa na prechádzku. Díval sa na more. V diaľke plávala nákladná loď. Vrah. Vrah. Vrah. Vrah. Vrah. Vrah. „Poď sem.“ Riaditeľ si čupol k psovi, odopol mu obojok. „Si voľný.“ Potom prešiel na prázdne miesto, kde kedysi bola škola. Postavil sa presne do stredu. Stál tam a nerobil nič iné, iba stál. Ľudia prechádzali popri ňom a pýtali sa ho, čo to robí. Neodpovedal. Snažili sa pohnúť ním, ale nepohli. Akoby odrazu vážil tonu. Štekal naňho pes, značkoval si ho, ale riaditeľ si to ani nevšimol. Pozeral sa na more a bol ako kameň. Ako chladná a mŕtva budova.