Lukáš Mano Kultúra

Silvestrovská poviedka: 2012

Ľudia na námestí majú zaklonené hlavy, pootvorené ústa. Usmievajú sa a objímajú. Myslím, že ich okrem alkoholu a ohňostroja zhrčila na jednom mieste láska. I v nasledujúcom roku ju budú potrebovať ako soľ – aspoň štipku na každý deň.

Skupina dohrala poslednú pieseň. Preplnené námestie tlieska, píska, vrieska. Spevák berie do rúk mikrofón, ďakuje, lúči sa. Piatim členom kapely stúpa z úst para. Ukláňajú sa. Všetci sú udychčaní. Bubeník odhadzuje svoje paličky, ľudia šalejú. Gitarista si podáva ruku s deťmi pri pódiu. Celú scénu sledujem zo strechy mestského úradu, bavím sa. Rád by som zatlieskal, ale nechce sa mi vyťahovať ruky z vreciek. Strašná kosa. Niekto ma potľapká po chrbte. Otočím sa. Fero drží v rukách dva plastové poháre horúceho čaju. Jeden mi podá. Poďakujem, opatrne si usrknem. „Už dohrali?“ „Hej. Práve sa lúčia.“ „Ďakujeme!“ duní spevákov mierne chrapľavý hlas v reproduktoroch. „Boli ste skvelé publikum! Milujem vás!“ „Ešte jednu! Ešte jednu!“ Kapela schádza z pódia. Na veľkom plátne sa zobrazujú ručičkové hodiny. Ostáva desať minút. Čaj je skvelý. Ovocný, mierne presladený. Trochu ma zohreje. Fero si zapaľuje cigaretu. „Moja posledná. Od Nového roku nefajčím.“ „Jasné.“ Na námestí hulákajú akísi kreténi. Sú opití. Niektorých poznám. V rukách držia fľaše. Väčšinou slivovica – tú ma každý rád. Medzi ľudí hádžu petardy. Deti si zapchávajú uši, menšie plačú. Dospelí nadávajú. Dievčatá v hrubých vetrovkách, v ktorých vyzerajú ako bucľaté plyšové medvedíky, sa tuho objímajú. Chlapec drží okolo pása frajerku. Oblohu sem-tam osvetlia farebné ohne. Spakruky si utieram premrznutý nos. Keď zafúka vietor, slzia mi oči. „Ste pripravení, chlapci?“ Za mnou a za Ferom sa objavuje starý pán Kadet. „Jasné.“ „Všetko musí prebehnúť perfektne. Zvládnete to?“ „Spoľahnite sa, pán Kadet.“ „Dobre. Zídem ešte na chvíľu dole, potom prídem.“ Prikývneme. „Aké máš predsavzatie ty?“ spýta sa ma Fero. „Žiadne.“ „Žiadne? Nechceš v novom roku nič dokázať?“ „Nie, načo?“ „Máš pravdu. Predsavzatia sú na nič! Ak si nejaké dáš a nesplníš ho, je ti potom nanič. Ja sa snažím prestať fajčiť už tretí rok!“ Námestie sa zapĺňa stále viac a viac. Petardy neutíchajú. Ako vo vojnových filmoch. Všimnem si bozkávajúci sa pár. Je im teplo. Ja si necítim prsty na nohách. Moji kamaráti zvracajú pri kríkoch. Smejú sa. Ústa si vyplachujú šampanským – to nie je ako slivovica. Ostáva päť minút. Fero si pripaľuje ďalšiu. Na pódium vychádza primátor. Potlesk. „Milí spoluobčania,“ spustí príhovor, ďalej ho nepočúvam. Akýsi mladík naňho namieri raketu. „Atentát!“ ziape, zapáli knôt. Rýchlo k nemu pribehnú muži zákona. Vezmú mu raketu, ktorá vzápätí vyletuje do vzduchu a farebne sa rozprská. Ľudia sú unesení, primátor zachránený. Mladíka výchovne vyfackajú. Pán Kadet sa opäť zjavuje na streche. Má fľašu šampanského a pohár. „Už sa to začne. Už sa to začne.“ Dívame sa na čas. Tri minúty. Farebné svetlá na oblohe sú čoraz častejšie, ale veľké finále ešte len príde. „Pán Kadet, koľko to vlastne stálo?“ „Čo?“ „No všetky tie rakety,“ Fero ukáže na rozostavenú zábavnú pyrotechniku. „Čo ťa to zaujíma? Neviem, koľko to stálo.“ „Iba tak. Mesto sa v jednom kuse sťažuje, že nemá peniaze a tuná nakúpi sto rakiet.“ „Kašli na to, Fero. Teš sa, že aspoň na to máme.“ „Ja sa teším. Nevravím, že nie. To len tak.“ „Máš nejaký zapaľovač, mladý?“ Z vrecka vytiahnem zapaľovač, ktorý som potiahol otcovi. „Nieže si podpáliš prsty.“ „Nebojte sa. Mám ich premrznuté, že ich ani oheň nezohreje.“ Dve minúty. Som netrpezlivý. Primátora už nik nepočúva. Poskakujem na mieste. Strašná kosa. Z námestia mi mávajú tri dievčatá. Nikdy predtým som ich nevidel. Asi sú opité, asi si všimli moje poskoky. Kývnem im a zazubím sa. Prestávam cupitať. Dievčatá ma gestami volajú k sebe. Krútim hlavou, nemôžem. Tvária sa smutne. Posielam im vzdušné bozky. Smejú sa. Všetky tri majú krásne biele zuby. Bucľaté plyšové medvedíky. Zakývam im, odvrátim pohľad. Všimnem si, že primátorovi sa na hlave robí poriadna plešina. Čo sa človek nedozvie, keď sa díva z výšky? „Kurník, to je zima,“ konštatuje pán Kadet. „Koľko asi je?“ „Asi nula.“ „Musí byť aspoň mínus dvadsať.“ Fero si trasúcimi sa rukami pripaľuje ďalšiu. „Neotvoríme šampanské? Možno nás zahreje.“ „Nie. Až po polnoci.“ Ostáva minúta. Primátor opúšťa pódium. Vyprevádza ho väčší potlesk, než keď naň vystupoval. Ľudia sú vo vytržení. Nejaká skupinka spieva slovenskú hymnu. Malý chlapec sedí na otcových pleciach, v rukách mu žiari prskavka. Matka upozorňuje dcéru, aby si nasadila čiapku. V diaľke počuť kostolné zvony. Zavyje vietor, zapraštia reproduktory. Tridsať sekúnd. Posledná pol minúta starého milénia. Teším sa. Je skvelé stáť na streche a sledovať ľudí zhrčených na námestí. Dnes azda nespí nik. Štvrť minúta. „Fero. Na, otvor fľašu.“ Kamarát berie šampanské. Snaží sa ho otvoriť. Nejde to. „Desať… Deväť…“ kričia ľudia, pridávam sa. Niektorým vyhrkujú slzy. „Osem… Sedem…“ Sekundová ručička sa blíži k dvanástke. Neuveriteľný nervák. Nevybuchne bomba? „Šesť… Päť…“ Ferovi sa stále nedarí otvoriť fľašu. Pán Kadet niečo kričí, z úst mu vyletujú sliny. „Štyri… Tri…“ Dievčatá, ktoré mi pred chvíľou mávali, už nevidím. Škoda. „Dva… Jedna… Šťastný Nový rok!“ Na námestí prepuká eufória. Ferovi sa konečne podarí otvoriť šampanské. Zátka vyletuje do vzduchu, vzápätí padá medzi rozjasnený dav na námestí. „Au, doriti!“ Rozrehoceme sa. Pohár, v ktorom som mal čaj, rýchlo nastavujem gejzíru šampanského. Pán Kadet mi stíska ruku. Navzájom si želáme všetko dobré. Pripíjame si. Fero si logne rovno z fľaše. „Dobre. Teraz do práce.“ Rozbehnem sa na druhý koniec strechy. Zapaľovač už mám v ruke. Čupnem si k pripraveným raketám. Ohňostroj sa môže začať! Zapaľujem knôty. Do nosa mi udiera zápach síry. Mám rád ten sírový smrad. Prvá raketa ohlušujúco pískne, vyletí do vzduchu, farebne sa rozprskne. Za ňou nasleduje druhá, tretia a ďalšie a ďalšie. Zelené, modré a červené prstence osvetľujú nebo i zem. Nekochám sa. Pripaľujem. Ľudia na námestí majú zaklonené hlavy, pootvorené ústa. Usmievajú sa a objímajú. Myslím, že ich okrem alkoholu a ohňostroja zhrčila na jednom mieste láska. I v nasledujúcom roku ju budú potrebovať ako soľ – aspoň štipku na každý deň.

Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM