Známa Košičanka o najkrajších Vianociach 89: A nastúpila éra umelých stromčekov a vzťahov...

Zdroj: Archív Ľubice Blaškovičovej

Ľubicu Blaškovičovú poznajú mnohí nielen z divadelných dosiek, ale aj z politickej scény. Jej meno sa tak okrem iného spája aj s obdobím Nežnej revolúcie v Košiciach. Blížiace sa vianočné sviatky v nej vyvolávajú množstvo spomienok. Aké boli sviatky pred novembrom ´89?

,,Vianoce sa dajú deliť podľa rôznych kategórií. Pre mňa sú najdôležitejšie dve. Dokedy sú o darčekoch – a odkedy začnú byť o atmosfére, milovaných ľuďoch a spomienkach," začína svoje rozprávanie Blaškovičová.

,,Tie „ darčekové „ boli pre mňa zázrakom . Dodnes nechápem, ako to rodičia stihli za noc: priniesť, postaviť, vyzdobiť stromček, zabaliť darčeky, tajiť pre nami celý deň, čo je za zavretými dverami a uvideli sme „zlaté prasiatko“, ktoré ocko premietal cez vystrihnutý výkres baterkou na plafón. Potom Ježiško zazvonil na zvončeku a ja som dostala vytúžené lyže!" spomína na svoje detské Vianoce.

Nezabúda ani na domáce salónky. Poctivá ručná výroba cukroviniek nesmela na Vianoce chýbať. ,,Pomáhali sme s výrobou salóniek, snažila som sa vždy zapamätať, do akej farby staniolu balím rumové pralinky, do akej marcipán a do akej len kocky cukru."

Nezabúda ani na dlhé roky strávené na chatke pod hotelom Partizán na Táloch, kde sa so sestrami delili o poschodovú posteľ, či na Silvester, keď mal jej otec (herec Dušan Blaškovič) večerné predstavenie, no polnočný prípitok napokon stihol.

Jej spomienky však siahajú ešte ďalej. ,,Mala som problém otehotnieť a spoločné Vianoce na Táloch vyšli na moje plodné dni a ocko dlho nechápal, prečo majú ísť na prechádzku do toho mrazu na Štedrý deň už ráno o siedmej. Pochopil neskôr, prvá dcéra sa narodila v septembri," spomína na úsmevný príbeh.

Pri lovení v pamäti nezabúda ani predvianočný zhon. Mandarínky, kaša Milupa pre deti, búrské oriešky, sušené figy, ďatle, údená šunka, klobása či lego, ktoré mala sľúbené už od leta.

,,Stromček, ktorý bol ako lepšie zazelenaná metla, opadal už po týždni. Prvú borovicu sme mali až na chalupe, v r. 1988 kam sme ju priniesli a postavili doprostred prázdnej izby – vydžala tam až do apríla, kedy som pozbierala ozdoby a zavesila na ňu Veľkonočné vajíčka," dodáva.

Ľubica Blaškovičová ďalej spomína na obdobie krátko pred Nežnou revolúciou. Na Vianoce takmer zabudla, nakoniec sa spolu s jej rodinou tešili z najkrajšej borovice.

,,V r. 1989 sme Vianoce skoro prešvihli, celé dni a noci sme trávili s manželom ( herec a režisér Peter Rašev ) na Koordinačnom výbore VPN. Až 23.decembra som si uvedomila, že nemáme ani jeden darček pre naše malé dcéry, ale ani stromček,„ spomína a dodáva: ,,V ten rok sme mali najkrajšiu borovicu, ktorú darovali lesáci z Družstevnej šiestim rodinám VPNkárov s malým deťmi. Stačil jediný telefonát.“

Podľa jej slov boli Vianoce v ´89 aj o inom. O úžasnom pocite radosti, nadšenia a nádeje. ,,Padali sme síce na nos od únavy, ale ľudia chodili po uliciach šťastní a myslím, že rovnako ako v našej rodine, ďakovali Ježiškovi za ten „Nežný zázrak“, za zmenu v ľudských mysliach a koncu ubíjajúcej schizofrénie."

Ako ďalej opisuje, eufória opadla, prišla realita a ďalšie Vianoce sa nemuseli „pozabíjať“ už od septembra, aby bolo pod stromčekom aspoň niečo pekné. ,,Mnohí vycestovali do zahraničia a prinášali farebné televízory a elektroniku, ktorá u nás bola dovtedy iba v Tuzexe. Začala sa Vianočná globalizácia a elektronizácia," spomína na vtedajšie sviatky.

Ako hneď dodáva, nastúpila móda umelých miesto živých – nielen stromčekov, ale aj vzťahov. Prestávali sa písať Vianočné pohľadnice, vymenili ich maily a SMSky.

,,To, čo sme kedysi považovali za buržoázny gýč (tak nás to naučili) sme pomaly, postupne začali používať v domácnostiach, na námestiach, všade," priznáva.

Podľa jej slov je to nová éra radosti zo šťastných sviatkov – tej navonok a tej vo vnútri. Prvá éra je podľa nej pre oči, aj keď priznáva, že z krásnej výzdoby sa tešia nielen deti, ale aj ona sama. Druhá éra je pre ňu vždy rovnaká. ,,Potreba tradície, ktorá má svoje korene v detstve , potreba lásky a nádeje, že ten ďalší rok bude lepší ako ten, ktorý končí. To zo srdca želám všetkým, všetkým, všetkým," dodáva na záver Blaškovičová.