Herečka, ktorú zaradili medzi najkrajšie tváre sveta: Atraktívna rodáčka z Košíc nemá priateľa!

Východniarka Gabika, ktorá sa narodila v Košiciach, no väčšinu svojho života strávila v Prešove, si vo filme 360 zahrala po boku takých hviezd ako Jude Law či Anthony Hopkins. Popri zahraničných filmových produkciách žiari aj pred domácimi kamerami.

Čomu sa aktuálne venujete?

Hrávam v rôznych divadlách – v Nitre a Bratislave, nedávno sme mali premiéru v RND a začiatkom tejto sezóny malo prvú premiéru aj Prešovské národné divadlo, takže občas prídem hrať aj východ. Zatiaľ to vychádzalo tak 1–2× do mesiaca. Okrem toho hrám v seriáli Panelák. A, chvalabohu, všetky moje postavy sú diametrálne odlišné, stereotyp ma zatiaľ obchádza.

Objavili ste sa ale aj v seriáli Horúca krv. Nelákalo vás zahrať si aj v ďalších seriáloch, ktoré vysiela konkurencia?

Mala som ponuku zahrať si aj v konkurenčnom seriáli, ale nakoniec som si zvolila Panelák. Seriál z konkurenčnej televízie sa mi totiž zdal podobný Horúcej krvi – bol to pre mňa výborný štart a postava Lucie ma väčšinou bavila, ale povedala som si, že chcem skúsiť niečo iné. A to mi scenáristi Paneláku ponúkajú.

Okrem toho ste pôsobili aj v zahraničí. Vedia tam, kde sa nachádza Slovensko?

Väčšinou áno. Nikdy som nepocítila, žeby sa na mňa niekto díval zhora kvôli tomu, že som odtiaľto. Pýtajú sa, ako to tu vyzerá, ako si žijeme, čo jeme, koľko filmov točíme – to je hádam jediná otázka, pri ktorej sa trošku zahanbím (úsmev). Raz som mala možnosť konfrontovať Bratislavu s inými európskymi mestami v rámci jedného filmu a musím povedať, že sme z toho vôbec nevyšli zle. Mestá v západnej Európe na nás pôsobili príliš chaoticky, južné destinácie boli krásne tak na dovolenku – ale nikomu sa nechcelo pracovať. Bratislava a Dunaj z toho vyšli príjemne pokojným dojmom. Aj keď pre mňa sú naším najväčším bohatstvom hory. Najmä Slovenský raj.

Kde sa vidíte o 10–15 rokov?

Dúfam, že budem dobrá herečka a dobrý človek. A že budem mať možnosť hrať v kvalitných filmoch. Film ma v našom povolaní fascinuje asi najviac. A poznám aj ľudí, ktorí majú napísaný scenár na dobrú slovenskú komédiu, len tomu chýbajú peniaze.

Môžete povedať, že ste dobrý človek už teraz?

Myslím, že áno. V podstate sa ešte stále pozorujem a zmierujem sama so sebou, ale jednou vecou som si dosť istá – tým, že som bola odmalička obklopená láskou a dobrom, vyrástol zo mňa prevažne dobrý človek. A každú zlú myšlienku či pocit si snažím veľmi dobre zapamätať – dúfam, že to raz budem môcť zahrať (úsmev).

Ste optimistkou?

Áno, verím, že všetko, čo sa okolo mňa deje, má svoj význam. Samozrejme, mne sa to hovorí veľmi ľahko, keďže mám od malička šťastie v podstate na všetko. Ale všimla som si, že keď sa mi udeje nejaká nepríjemnosť alebo som chvíľu nešťastná, veľmi rýchlo viem v tom stave nájsť nejakú pozitívnu vec. Vždy viem, že o chvíľu mi zase bude dobre.

Ako bojujete proti tréme?

Naučila som sa ju mať rada. Kedysi som s tým mala problém – pred pretekmi alebo aj pred jednoduchou odpoveďou v škole. Preto je trochu paradox, že som sa rozhodla pre herectvo. Ale tým, že na VŠMU som bola denno-denne konfrontovaná s trémou, nakoniec som si zvykla, naučila som sa ju premieňať na akúsi formu radosti a teraz mi už niekedy pred predstavením chýba. Občas sa ju dokonca snažím privolať. Ak si človek aktivizuje nervový systém a adrenalín, potom môže podať dobrý výkon. Idem na to vedecky (smiech). A nie je to z mojej hlavy, hovoril nám to náš pán profesor Huba.

Čo robíte vo voľnom čase?

Rada však chodím behávať. A potom si v Košiciach zabehnem polmaratón – je to pre mňa taká každoročná výzva. Boj so sebou samou. Keď už na tých najlepších nemám (úsmev).

Máte priateľa?

Nie.

Ak by ste neboli herečkou, čomu by ste sa venovali?

Pôvodne som chcela ísť študovať farmáciu, takže by som bola niekde v lekárni. A popritom by som určite hrala ochotnícke divadlo – toho by som sa nevzdala. A ak raz bude taká príležitosť určite si rada zahrám nejakú lekárničku či chemičku. Už som mala možnosť zahrať si atlétku, bola som na kastingu, prešla som viacerými kolami, ale vybrali napokon niekoho iného. To bolo zatiaľ jedno z mojich najväčších sklamaní.

A je teda niečo, na čo nemáte talent?

Na výtvarné umenie, na spev, čo ma niekedy mrzí. Nemám talent na upratovanie a poriadok vo veciach. Na kolektívne športy, na hod oštepom. Je toho strašne veľa (smiech).

Akú hudbu počúvate?

Mám rada Katku Knechtovú, ktorá je tiež z východu. Počúvam aj hip hop, alebo klasiku. Dokonca som sa 6 rokov učila hrať na gitaru, takže vzťah k hudbe mám.

Venujete sa atletike, takže aj vo športe ste doma…

No, ako v ktorom. Áno, atletika ma baví, fandím aj našim hokejistom. Ale napríklad futbal, na ten si neviem zvyknúť. Oproti hokeju mi pripadá nejaký pomalý. Teraz som asi urazila väčšinu mužskej populácie, a hádam aj viem odhadnúť, čo vás na tom baví. Mne to ale veľa nehovorí.

Je to hlavne o góloch. Ten pocit, keď vy, alebo váš obľúbenec rozvlní sieť, je úžasný…

Rozumiem, ale keď ja mám radšej krasokorčuľovanie (smiech). Pre mňa je to jeden z najkrajších športov.