Košičanka Nicol (20) s nevšednou záľubou: Fyzika jej nešla, začala fotiť psíkov, ale pozrite ako! FOTO

Mladú Košičanku Nicol Urbanovú (20) nemusíme predstavovať mnohým psíčkarom. Foteniu sa venuje štyri roky, no jej vášňou sa stalo zvečňovanie štvornohých miláčikov. Jej prvou fotografiou bol malý psík, ktorého stretla na prechádzke (čiernobiela v albume – pozn. red.), od tej chvíle bola rozhodnutá, že fotenie psov je jej cieľom. Prečítajte si rozhovor s mladou Košičankou a prezrite si jej diela vo fotogalérii.

Ako ste sa dostali k fotografovaniu?

K fotografovaniu som sa dostala čisto náhodou, po tom čo som dostala svoj prvý fotoaparát, vtedy ešte na analóg. Neskôr, tak ako väčšina ľudí, aj ja som si robila zábery s mojim mobilom alebo kompaktným fotoaparátom. Samozrejme, že tie fotky neboli dokonalé, no už vtedy som vedela, že fotenie je niečo, čo chcem v živote robiť a čo ma baví.

Ako dlho sa už venujete foteniu?

Samotnému fotografovaniu sa venujem už päť rokov, kedy som začínala s fotografovaním krajiny a portrétov. No z fotením psov som začala v novembri 2014, kedy som pri prechádzke spravila fotografiu túlavého psíka.

Fotíte aj niečo iné než psíkov?

Kým som sa dostala k fotografovaniu psíkov prešla som viacerými žánrami. Vyskúšala som si fotenie portrétov, krajiny a macro fotografie. Najviac mi však okrem psíkov prirástla k srdcu „Steet photography“, ktorej sa venujem doteraz.

Na akej škole študujete?

V súčasnosti navštevujem Školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach, kde budem tento rok maturovať.

Máte aj nejaké iné záľuby?

Ak sa nevenujem fotografovaniu, veľmi rada si spravím výlet do prírody či už na pešiu túru alebo vysadnem na bicykel. Venujem sa aj kynologickému športu dogfrisbee a okrajovo agility.

Zažili ste už s fotografiami nejaké úspechy?

Úspechov vo fotografii bolo viacero. Každoročne sa zapájam do fotografickej súťaže AMFO, kde sa mi minulý rok podarilo 1.miesto v tematickej kategórii Voda a čestné uznanie v kategórii „Autori od 16 do 21 rokov“. No takým pre mňa najväčším bolo celkové prvé miesto v súťaži FIITAPIXEL, ktorú organizuje Slovenská technická univerzita, kde som si mimo toho odniesla päť prvých, tri druhé a jedno tretie miesto.

Čomu sa plánujete venovať v budúcnosti?

Predovšetkým by som chcela ísť študovať na vysokú školu – Akademiu sztuk pięknych v Katowiciach (Poľsko) a ostať žiť v Poľsku, kde by som si chcela otvoriť svoj vlastný fotoateliér. No sú to len plány a nič s toho sa splniť nemusí.

Aký je váš najväčší sen?

Takým asi najväčším snom je si otvoriť svoje vlastné fotoštúdio, či autorská vystáva v zahraničí.

Čo na to rodičia, podporujú vás?

Rodičia spočiatku neboli nadšení mojím rozhodnutím prestúpiť z gymnázia na umeleckú školu. Ako každý rodič, aj oni chceli mať zo mňa právnika alebo lekára. No v momente, keď ma istá profesorka nechala prepadnúť z fyziky (vo fyzike som nikdy nevynikala) a skúšky som nespravila, som sa rozhodla prestúpiť na Školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach. Naši boli nie milo prekvapený, keď im bez toho, aby som robila talentové skúšky zástupca podal čistý papier aby napísali žiadosť o prestup. Od vtedy si už rodičia na fotografickú vášeň zvykli.

Máte psíka? Ak áno, akého?

Áno mám aj psíka. Volá sa Pandy a je to dvojročný psík plemena border kólia, ktorý bol zachránený z Dobšinej. No na jar k nemu pribudne aj šteniatko Šeltie z chovateľskej stanice z Faustovy záhradky.

Podľa čoho si vyberáte psíkov, ktorých fotíte?

Psíkov, ktorých fotím, sú často psíkovia mojich známych alebo psíky z útulku, či dočasných opatier, preto nemám žiadne špeciálne požiadavky. Jediné čo od „modelov“ požadujem je aby hafan vedel základné povely ako sadni, ľahni a zostaň. Ak psík vie aj iné triky, je to výhoda, ktorú rada využijem pri mojich fotkách.

Máte nejaký vtipný zážitok z fotenia?

Vtipných príhod by bolo veľmi veľa. Jedna taká sa mi stala aj počas fotenia klauzúrnej práce, kedy sme boli fotiť pri Hájskych vodopádoch a vzala som aj psíka aby sa vybehal. Môj Pandy miluje aportovanie a tak si vybral tú najväčšiu palicu, ktorá bola v potoku a zasekol sa s ňou medzi dvomi kameňmi.

Foto: Nicol Urbanová