Eva Mikulová Správy

Ľuba Blaškovičová: Presvedčili sme sa s manželom, že revolúcia požiera svoje vlastné deti

Už prešlo 31 rokov od pamätného 17. novembra 1989, kedy začala revolúcia v našej krajine. I keď sa odvtedy mnoho zmenilo, slobodu a demokraciu si treba chrániť naďalej.

Ilustračný obrázok k článku Ľuba Blaškovičová: Presvedčili sme sa s manželom, že revolúcia požiera svoje vlastné deti
11
Galéria
Zdroj: FB November 1989

O novembrových udalostiach v roku 1989 sme sa rozprávali s jednou z aktívnych protagonistiek tých dní, herečkou Ľubou Blaškovičovou. Práve jej manžel Peter Rašev bol moderátorom a tribúnom revolúcie v Košiciach.

A Petrovi Raševovi bude venovaná i dnešná spomienka Štátneho divadla, ktoré bude online vysielať z priestorov Malej scény hru Milada Horáková. „Budeme tam i my, ja s dcérou Kristínkou,“ hovorí Ľuba, ktorá len nedávno dostala ocenenie Košického samosprávneho kraja za aktívnu činnosť v novembri 1989.

Kedy boli prvé mítingy v Košiciach?

Prvý míting bol v pondelok 21. novembra. Bol to taký tichý študentský pochod so sviečkami, ku ktorému sme sa už s Petrom pridali. A potom sa to už rozbehlo, bolo založené Občianske Fórum ( OF) a začali mítingy. Tých OF vzniklo spontánne viac v rôznych inštitúciách.

Všetky sa začali pridávať ku koordinačnému výboru, ktoré sídlilo na rohu Šrobárovej a Leninovej ulici – to bola budova, ktorá patrila Zväzu Slovenských výtvarných umelcov.

Ten, kto obhospodaroval celú budovu, bol Ľubo Badiar a potreboval na to súhlas. A súhlas prišiel 24. novembra a odvtedy sme akoby oficiálne otvorili OF v zapožičaných priestoroch.

V Bratislave vzniklo VPN a v Košiciach OF. Prečo?

My sme totiž mali informácie z Prahy. Miestny disent pod vedením Marcela Strýka mal kontakty na Prahu. Takže úplne logicky tu vzniklo OF, ktoré fungovalo niekoľko týždňov až kým sme nedostali befel z Bratislavy, že na Slovensku je VPN (Verejnosť proti násiliu). Nejaký čas sme boli OF – VPN a potom už len VPN.

Pomohlo vám vtedy aj mesto i keď s komunistickým vedením?

Vtedy bol primátorom Ján Trebuľa a môj Peter s Ľubom Badiarom išli za ním a požiadali ho o finančnú pomoc a že na ďalšie fungovanie koordinačného centra potrebujeme nejaký priestor. A na primátorovu otázku, že aký priestor by to mal byť, tak Peter zo žartu povedal, že Dom KVP (Východoslovenská galéria) je predsa dosť veľký… A pán Trebuľa to zobral vážne a ten priestor nám naozaj neskôr mesto poskytlo a aj z rezervného fondu 300-tisíc korún.

Bol totiž politikom, ktorý okamžite pochopil, že zmeny, ktoré prišli, sú nevyhnutné a nezvratné. Súdruhovia už sami vedeli, že sa režim rúca a keď chcú odísť s čistým štítom, tak to musia prijať.

Cítili ste podporu aj zo zahraničia?

Áno, ozvali sa nám napríklad zo Švajčiarska, že nám fandia a že nám posielajú tlačiarne, telefóny, faxy…

Peter Rašev sa dostal po revolúcií aj do Federálneho zhromaždenia. Potom sa však z politiky stiahol.

On už za života bol sklamaný. Do federálneho zhromaždenia bol najprv kooptovaný a do slobodných volieb už išiel ako kandidát za VPN. Už mal predstavu ako to tam funguje a chcel prispieť k zmene, ale srdcom vždy zostal divadelník.

Nechcel sa herectva vzdať, lenže vtedy sa udiali také veci, že nové vedenie divadla stiahlo Petra zo všetkých hier. To bolo jeho prvé sklamanie.

Ďalšie bolo to, že nás nepodržali ani vlastní kolegovia. Peter z toho sklamania dal výpoveď z divadla a zostal iba poslancom. Ale len dovtedy, kým pochopil, že tá vysoká politika nie je preňho. Nie pre ľudí s čistým srdcom a s takou silnou emóciou ako majú herci a nebol ochotný poslušne stranícky hlasovať.

Mal už problém, keď sa začalo hovoriť o zmene názvu republiky, začala sa pomlčková vojna a to už nedával. Bol prvým poslancom v histórií, ktorý sa vzdal poslaneckého mandátu a vrátil sa do Košíc.

A ako by vnímal tieto turbulentné veci čo sa teraz dejú v politike?

My sme ešte medzitým zažili kauzu, ktorou sa potvrdilo, že revolúcia požiera svoje vlastné deti. A to vtedy, keď nás v 1996 vyhodili z divadla. Založili sme Staromestské divadlo, čiže už vtedy sme mali skúsenosť, že politika je strašné svinstvo.

Nestalo sa to iba nám, že keď sa začnú vracať retro ľudia, ktorí sa cítia ukrivdení, nestačí im len návrat ako vlastné zadosťučinenie, ale môže to mať fatálne pokračovanie.

Už vtedy sme to cítili ako veľkú krivdu a dodnes som presvedčená, že ten stres a sklamanie mu naštartovali rakovinu. Odvtedy sa úplne stiahol z politického života.

Čo by ste urobili v tých časoch inak?

Mnoho vecí sme podcenili a neboli na ne pripravení. Nikto z nás sa nenarodil ako revolucionár alebo politik. Ale ľudia nám spontánne pomáhali.

Ale dostali sa neskôr medzi vás aj nesprávni ľudia…

Určite. Len vtedy sme do toho tak nevideli. Išli sme do revolučných zmien s čistým srdcom, tak sme nemali čas ani dôvod podozrievať a preverovať ostatných. Hľadali sme kompetentných ľudí a odborníkov. Všetko sa dialo veľmi rýchlo.

Takže iste sa stali aj mnohé chyby. Ale november 1989 bol dôležitý, získali sme slobodu a to je to najcennejšie čo človek má.

November 1989 v Košiciach
11
Galéria
Zdroj: FB November 1989
Zdroj: kosice.dnes24.sk

SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM

SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM

Najčítanejšie