Mrazivé príbehy z Košíc a okolia: Tajomné zvuky, duchovia aj záhadné znamenia!

Či už na duchov veríte, alebo nie, príbehy o duchoch bývajú dosť strašidelné. Pred časom sme vám písali o príbehu Košičana, ktorý údajne zažil ducha na Bukovci. Viac si pozrite v samotnom článku Lesný duch na Bukovci: Z rozprávania tohto Košičana vám stiahne brucho a zalejú slzy od smiechu :) VIDEO. Z nasledujúcich príbehov a poviedok vám zrejme dvakrát do smiechu nebude.

Záhada sochy Panny Márie

Podľa tradovaného príbehu, ktorý sa traduje v Dvorníkoch, je naviac miesto usporiadania odpustovej slávnosti identické s miestom, kde sa údajne v Bôrke stal zázrak. Malo sa to stať tak, že drevorubači idúci do lesa našli v jeho blízkosti sochu Panny Márie. Keďže boli z obce Lúčka, odniesli ju tam a dali do kostola. Na druhý deň ráno však bola socha opäť na pôvodnom mieste pri Bôrke.

Tajomstvo Dómu sv. Alžbety

O Dóme svätej Alžbety sa traduje príbeh, podľa ktorého taliansky staviteľ navrhol mohutnú stavbu s malou štrbinkou. V strede obrieho diela má byť miesto, respektíve kameň, ktorý keď niekto odstráni, tak sa stavba zrúti. Plán, kde sa toto miesto nachádza je údajne skrytý priamo v osudnom kameni, ktorý pýcha Košíc v sebe ukrýva.

Náhoda či odplata?

Takzvaný Borkov kríž stojí pri ceste medzi Šemšou a Malou Idou. Aj k nemu sa viaže záhadná historka. V prvej polovici minulého storočia okolo neho prechádzal miestny poľovník, ktorý namieril na Ježiša Krista a vystrelil. Trafil mu do ramena a ruka zo sochy odpadla. Miestnych ľudí to veľmi pobúrilo, podľa nich údajne mal tento muž mesiac po incidente úraz ruky, po ktorom mu ju museli amputovať.

Svetlo vo zvonici, či padajúce kamienky

Každý Košičan vie, že Urbanova veža kedysi v metropole východu slúžila ako zvonica, no zničil ju požiar v roku 1956. Povery hovoria, že v nej údajne uhorel aj zvonár, po ktorom dostala meno. Viacerí ľudia si však všimli malé svetielko, ktoré v noci na vrchu veže svieti. Kto vie, aká je pravda? V Urbanovej veži je momentálne múzeum voskových figurín. Niektorí návštevníci tvrdili, že sa figuríny na nich usmievali, či dokonca počuli padať zo steny kamienky. Nejednému z toho behal mráz po chrbte…

Brutálne popravy za druhej svetovej vojny

Obecná kronika bývalej samostatnej obce Ťahanovce uvádza prvé popravy nyilašovcov v areáli Gajdových kúpeľov, v takzvanej Štofkovej záhrade. Najprv tu nyilašovci popravili desať osôb a potom dvakrát po tri osoby. V lese blízko Chvalabohu zastrelili desiatich vojenských zbehov, ktorých zlapali pri razii v mestskej časti Džungľa. Na prelome rokov 1944 – 1945 postrieľali nyilašovci v Čermeľskom údolí okolo polstovky ľudí.

5. januára 1945 „na výstrahu“ príslušníci nyilášiovcov verejne obesili na stromy a stĺpy elektrického osvetlenia na Hlavnej ulici 12 odporcov režimu a dva dni pred oslobodením, 17. januára 1945 stihli pri Ťahanovskom tuneli zastreliť ďalších 17 ľudí. Tesne pred príchodom frontu odvliekli smerom na Jaklovce a ďalej údolím Hnilca početnú skupinu mužského obyvateľstva (dovtedy neodvedené ročníky veľmi mladých a starších mužov) z Košíc a okolia, ktorých zhromaždili v škole na Kováčskej ulici do 15.1.1945. Bola to posledná skupina obyvateľstva odvlečená z Košíc a okolia ustupujúcimi fašistami. Pred príchodom sovietskej armády Nemci a nyilášovci mesto opustili, ale zničili niekoľko strategických zariadení a odvliekli so sebou aj desať vagónov mestskej električky.

Duch na budimírskom cintoríne

Tento príbeh rozpráva jedna z Košičaniek. "V obci Budimír je cintorín. Dosť neobyčajný cintorín. Keďže bývam v Královciach a mam 15 rokov, zvedavosť mi nedala a išla som sa pozrieť na ihrisko, ktoré tam je, hneď vedľa cintorína. Keď som sa tam tak točila na kolotoči, a pozerala na dlhý rad domov ktorý tam je, zrazu som zacítila zvláštny chlad, ktorý mi pomaly prešiel po chrbte. Otočila som sa, no nikto tam nebol. Potom zo starého stromu ktorý bol na cintoríne spadol veľký konár. Dosť som sa zľakla, no moja zvedavosť bola večšia ako môj strach, a tak som vošla na cintorín. Keď som bola asi v strede, niečo ma tak buchlo, že som spadla na zem.

Bola som hrozne vyľakaná, a tak som sa ani nepostavila, len som sa okolo seba obzerala, a vtom som videla bielu priesvitnú postavu, ktorá sa hrozne rýchlo pohybovala, nepochybovala som že je to duch. Zrazu za mnou niečo zašušťalo. Potom som počula zvláštny hlas, ktorý šepkal tieto slová: Ire! Quem pedem! Fecit solvere VITA! VITA! VITA! To posledné slovo opakoval dosť dlho až kým jeho hlas neutíchol. Dala som si to do prekladača, a zistila som že to je po latinsky. A znamená to – život. Potom som sa rýchlo zdvihla a utekala som z toho hrozného cintorína preč. Keď som prešla cez dvere, silno sa zabuchli. Odvtedy som tam už nikdy nevkročila. Zaujímam sa o mágiu, a viem, že s duchmi si neradno zahrávať."

Foto: ilustračné