Muž, ktorý priviedol na svet stovky Košičanov: Prečítajte si rozhovor s gynekológom Dušanom Fričom

Ako ste sa dostali k povolaniu lekára?
Moji rodičia neboli lekári, otec bol stavebný inžinier. Ja som sa rozhodol sám pre toto povolanie. Spolu so mnou šla na medicínu aj moja sestra, ktorá je dnes očná lekárka.

Aké boli Vaše začiatky lekárskej kariéry?
Ja som študoval v Košiciach, kde som vyštudoval Lekársku fakultu. Môžem povedať, že som bol výborný študent, nemal som ani jeden opravák. Po skončení si ma vyhliadol pán profesor Poradovský, ktorý mi ponúkol prácu na prvej gynekologicko-pôrodníckej klinike v Košiciach, ktorá mala sídlo na Rastislavovej ulici. Vtedy ešte nebola postavená Fakultná nemocnica na Triede SNP, takže to bola vlastne najväčšia klinika na Východnom Slovensku pod jeho vedením.

Postupne som študoval na prvú atestáciu, potom na druhú atestáciu, pretože v mojich rokoch boli ešte dve atestácie. Keď som ukončil druhú atestáciu, tak som pokračoval v PhD. Vtedy sa to volalo CSc – Candidat of Science. Postupne som získal skúsenosti aj praktické, takže keď bývalý primár prvej gynekologickej kliniky po presťahovaní sa na Triedu SNP odišiel do dôchodku, tak som bol v konkurze, kde som sa stal primárom prvej gynekologicko-pôrodníckej kliniky so sídlom na Triede SNP.

Ako ste sa dostali naspäť na toto miesto?
Po určitej dobe boli tam také turbulencie, takže som bol zbavený tej funkcie, potom som znova do tej funkcie išiel a po tých približne desiatich rokoch, ktoré som pracoval ako primár prvej gynekologickej kliniky, ma oslovil riaditeľ nemocnice v Šaci, ktorá sa v tom čase privatizovala, čiže som išiel pracovať tam. Na tomto pracovisku som robil do predminulého roku a pred necelými dvoma rokmi som sa vrátil zas do Univerzitnej nemocnice, kde ma oslovil riaditeľ na miesto primára gynekologického oddelenia zas na Rastislavovej ulici, kde som začínal. Takže je to taký kolobeh tak povediac magický, lebo som sa vrátil znova na to miesto, kde som aj začínal.

Aké boli Vaše stáže v zahraničí?
Bol som na niekoľkých pobytoch. Ten najdlhší pobyt bol tri roky v Afrike. Robil som v Alžírsku, kde som tri roky robil vedúceho lekára gynekologického oddelenia v meste Ksar el Boukhari‎. Bolo to mesto , ktoré malo pôrodnosť pomerne veľkú. Bol som tam úplne sám, potom neskôr ešte prišiel jeden slovenský lekár a boli sme tam dvaja. Bola to naozaj ťažká a náročná práca, kde ste boli odkázaný sám na seba.

Počas stáží som ešte navštívil USA, kde sme mali družbu s nemocnicou v Providence, kde sme boli viacerí z kliniky na študijnom pobyte a potom som bol na študijnom pobyte dlhodobo v nemocnici v Paríži.

Čo bolo pre Vás najviac komplikované?
Komplikovaných vecí bolo viac a podstatné je to, že kto si vyberie medicínu a obzvlášť pôrodnícku a gynekológiu, musí sa rozhodnúť, že bude k dispozícii 24 hodín denne, najhoršie to bolo v tej Afrike, lebo ja som tam býval v nemocnici a bol v práci v podstate 24 hodín. Pokoj som mal, keď som vtedy odtiaľ odišiel na dovolenku. To je také memento, že sa človek musí obetovať kvôli pacientkám a v pôrodníctve to je ešte také nebezpečné a vážne, že priebeh tých patologických stavov je veľmi rýchly. Či už ide o krvácanie, alebo dusenie sa novorodenca v tele matky. Ohrozený je aj život matky, čiže máte na zodpovednosti dva životy.

Aká je Vaša najhoršia skúsenosť v živote?
Najhoršia skúsenosť bola v tej Afrike, kde som musel obetovať dieťa, kvôli životu matky. Vždy je matka prioritná, dieťa je podružné a v tomto prípade išlo o stav, kedy by som nebol obetoval dieťa, tak by zomrela ona. Tá žena by vykrvácala z maternice a tam v týchto afrických podmienkach je nie vždy možné robiť cisársky rez. Musí sa to všetko robiť klasicky. Cisársky rez do nedávna nebol bežnou operáciou. Až anesteziológia, ktorá do toho vniesla bezpečnú anestézu a techniku cisárskeho rezu.

Aké mali v Afrike vybavenie?
Bolo to pred rokmi a vybavenie nebolo také, ale na druhej strane tam boli niektoré veci, my sme žili vtedy v socializme a šicí materiál tam bol taký, aký u nás nepoznáme, anestetiká boli také, aké sme u nás nepoznali , čiže to vybavenie tam nebolo zlé, ale my, ako Československo sme boli za tou železnou oponou a nemali sme prístup ani k materiálu, ani k informáciám, ani k technike.

Koľko rokov ste tam teda boli?
Ja som tam bol tesne pred rokom 1989. V podstate som nastupoval v osemdesiatom piatom a 2 mesiace pred rokom 1989, pred revolúciou, som sa vrátil.

Máte aj nejaké príjemnejšie zážitky?
Poviem Vám zážitok, ktorý som mal pred pár dňami. Bol som so svojimi vnúčatami v meste a zdravilo ma množstvo žien. Či už mladé, alebo staršie. Moje vnúčatá skonštatovali, že „Starý otec, je to pravda, že teba poznajú skoro všetky ženy v Košiciach“. Neviem odkiaľ to zobrali, ale ma to prekvapilo, že ony z vlastného vnímania a jednej prechádzky v meste nadobudli takýto pocit.

Ako si vytvárate dôveru u pacientiek?
Určite žena musí mať dôveru voči svojmu gynekológovi. Musí mať dôveru v to, že tie komplikácie, ktoré nastanú vie vyriešiť v jej prospech. Neviem, ako sa dá dôvera získať, musí to podľa mňa byť dané tou osobnosťou lekára, nejakými referenciami a naozaj hlavne odbornou zdatnosťou, ktorá musí byť na prvom mieste.

Dostali ste sa niekedy do situácie, kedy ste museli zachraňovať život mimo ambulancie a nemocnice?
Ja som nastúpil na oddelenie anesteziológie a resuscitácie. Ako mladý doktor kým som nešiel na vojnu, tak som nastúpil na toto oddelenie, čiže ja som vedel aj uspávať, mal som vedomosti o resuscitácii, lebo som prešiel aj týmto oddelením. Taký prípad bol na vojne, kde som slúžil jeden rok u raketového vojska ako lekár a bol som v Karvinej, kde bola raketová základňa protivzdušných síl. Tie rakety sa plnili kyselinou dusičnou a dochádzalo tam často k popáleninám a poleptaniam touto kyselinou, keď sa nedával pozor pri jej plnení. Tak tam som zachránil tiež jedného človeka tak, že bol to úraz. Ja som tam bol v tomto prípade ako ošetrujúci vojenský lekár.

Naša redakcia ďakuje primárovi gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia MUDr. Dušanovi Fričovi, PhD. za jeho čas a želáme mu veľa úspechov v práci a živote.

Foto: UNLP Košice