Pozná ho veľa milovníkov zvierat: Rozhovor s michalovským veterinárom Petrom Kocákom

Foto: Veronika Ondo-Cholewová / Zdroj: Dnes24.sk

Chceli ste byť veterinárom už ako malý chlapec?

Vždy som mal vzťah k zvieratám, ale chcel som študovať medicínu. Napokon ma prijali na veterinu. V tom čase mi aj hrozila vojna, takže ak by som nešiel na veterinu, hrozila by mi povinná vojenská služba. Vydržal som to šesť rokov, takže do konca štúdia, pretože to bolo 6-ročné štúdium.

Čo ste robili po skončení veterinárskeho lekárstva?

Hneď po škole sa mi naskytla príležitosť pracovať v bývalej veterinárnej nemocnici Michalovciach. V tom čase som sa rozhodoval aj pre doktorantské štúdium, kde som bol prijatý. Napokon som sa rozhodol ostať doma v Michalovciach, kde som mal aj rodičovský dom.

Ako si spomínate na prácu v starej veterinárnej nemocnici v Michalovciach?

Ošetrovali sme väčšinou veľké zvieratá, ale čím ďalej, tým viac, narastal počet domácich miláčikov.

V čom bola veterina vtedy a dnes odlišná?

Zo začiatku bola veterina iná. Čo si pamätám, tak pred 13-mi rokmi, sa nerobila špeciálna diagnostika. Napríklad, pes dostal injekciu proti vracaniu. Časom majitelia prišli už s určitými informáciami z internetu. Človek sa už nemohol len riadiť tým, že pes vracia. Teraz už viac zisťujeme, aká je tam príčina, či je to predmet, nádor a tak ďalej. Teraz sa zisťuje už diagnostika.

Vy aj operujete?

Áno, podľa toho, či som v službe, či mám pohotovosť. Každý z nás na veterinárnej klinike, kde pôsobím, operuje. Mali sme nedávno operáciu, keď k nám doviezla majiteľka sučku, ktorá mala tri zlomené končatiny a krvácanie do brucha. Pri operácii sa vyskytli ešte viaceré komplikácie. Sučka prežila. Vo veľa prípadoch účinkuje aj vyššia moc.

Spomínate si na nejaký nezvyčajný prípad?

Keď bol nedávno v Michalovciach cirkus, zavolali ma k pôrodu ťavy. Na klinike sme mali tiež papagája, ktorý prehltol hadičku. Z času na čas prídu škrečky, plazy, korytnačky.

Najčastejšie k vám prichádzajú majitelia psov?

Psov, mačiek a už aj fretiek. Ľudia už chovajú aj králikov.

Klinika, kde pracujete, je známa tým, že pomáha zvieratám v michalovskom útulku.

Áno, chodia k nám z útulku z Michaloviec a pokiaľ sú komplikované veci, tak aj z Veľkých Kapušian. Dobrovoľníci dokážu zviera prepraviť a my sa zviera snažíme prinavrátiť k novým majiteľom alebo do útulku. Nie vždy je to však možné.

Viem, že ku vám chodieva veľa ľudí…

Je pravda, že sem chodí veľa ľudí, ale dosť veľa ľudí aj odíde, pretože chcú vidieť výsledky okamžite. Neviem vám povedať dopredu, ako to dopadne. Niekedy je onkologický problém neriešiteľný alebo finančne náročný. Človek musí mať aj trpezlivosť. Niekedy sa však ochorenie začne vyberať aj iným smerom. Aj nespokojný pacient je pre nás výstražný prst. Sme radi, že máme aj pre koho pracovať a môcť pomáhať zvieratám.

Je veterinárna starostlivosť pre majiteľov zvierat finančne náročná?

Je pravda, že všetko niečo stojí. Prispôsobujeme sa aj tým, ktorí nemajú také zárobky, ale majú radi svojich spoločníkov. Chceme vyjsť v ústrety všetkým, nielen tým, ktorí majú peniaze, pretože každý človek na tomto svete má hodnotu. Zvieratá žijú s nami a majú podobné ochorenia ako my ľudia. Je potrebné nájsť problém, zistiť, či je možné ho vyriešiť. Alebo nie príliš populárne vyriešenie je eutanázia.

Okrem toho, že zvieratá liečite, príde aj chvíľa, keď musíte majiteľovi oznámiť, že zviera zomrie.Musíte byť teda aj psychológ.

Nikdy nerobíme okamžite eutanáziu. Vždy dávame zvieraťu šancu a snažíme sa ho zachrániť. Pri prípade s mladým psíkom, ktorému sme robili okrem iného aj dialýzu, výsledky napokon ukázali, že už nie je šanca. Majitelia si ho vzali domov. Keď na vás psík hodí také oči, nemal by som silu urobiť to definitívne riešenie. A majitelia si želali neprehovárať. Akceptujeme, že pes je majetkom svojho majiteľa. Nikdy netreba majiteľovi povedať na začiatku, že už je to zbytočné. Nikdy nelámeme hneď palicu.

Viete si zachovať odstup?

Nedávno nám uhynul pacient, ktorého som ošetroval roky. Starli sme spolu. Bol to prvý pacient, pri ktorom som neustrážil svoje emócie. Plakal som s majiteľom. Čím ďalej, tým viac, si neviem zachovať odstup. Hlavne, keď sú to také dlhé vzťahy.

Čo vtedy zažívate na klinike?

Sú to srdcervúce scény, ktoré tu zažívame. Možno ani lekár v nemocnici by neplakal sa svojím pacientom, ako plačeme my tu. Pes sa neháda. Je na vás dobrý, či máte zlú náladu, či ste pekný, škaredý. Pes má vždy svojho majiteľa rád a to je to čo nám ľuďom chýba.

Máte vlastného psa?

Mám. Nedávno sme prežili doma veľkú tragédiu. Prišli sme o francúzskeho buldočka. Mám ešte prepeličiarku, s ktorou sme vyhrali na poľovníckej súťaži druhé miesto. A máme aj nového buldočka.

Odporúčate ľuďom, ktorí prídu o psíka, zaobstarať si nového?

Vždy som to vravel, ale keď som sa dostal do rovnakej situácie, vravel som si, že už nikdy nechcem psa. Každý kto to zažil, vie o čom hovorím.

Počas svojej veterinárnej praxe sa stretávate s rôznymi prípadmi, mali ste aj nejaké zranenia?

Stalo sa mi, že ma po narkóze uhryzol pes. Druhýkrát to bolo pri labradorovi. Treba s tým rátať. Pes nemá tie ústa len na žrádlo, ale aj na obranu.

Napriek tomu vás to neodradilo?

Je pravda, že som bol nahnevaný. Dá sa s tým počítať. Ľudia vám prinesú vážne stavy a keď je zviera ubolené, útočí napriek tomu, že mu chcem pomôcť. Len tie ruky potrebujem ešte aj na ďalšie zvieratá.