Poviedka na víkend: Korytnačka Bibka

Sedí na hrubom konári brezy, kýva bosými nohami. Sledujem ju odzadu. Slabý letný vietor sa pohráva s jej dlhými vlasmi čiernymi ako písmená, na ktoré sa práve dívaš. Rukami sa pridŕža stromu, je tichá a krásna. Zurčiaca rieka tečie pomaly vpred, akoby sa každá kvapôčka vody chcela pozastaviť a zahľadieť sa na nádhernú vílu sediacu na breze. Tiene listov ju hladia po chrbte. Opatrne sa k nej priblížim. Rozbolí ma krk, čo sa v jednom kuse dívam do koruny stromu. Dal by som všetko za to, keby som vedel, o čom práve premýšľa.

• Ahoj, Žofka.

Rýchlo sa obzrie za mojím hlasom. V jemnej tváričke sa jej odráža prekvapenie, ktoré zaraz vystriedajú pokojnejšie črty. Po lícach bielych ako papier sa jej rinú slzy.

• Ideš na ryby? – opýta sa ma, rukami si utiera oči.
• Nie. Chodím sem, keď musím na chvíľu vypadnúť z toho šialenstva. Je tu pokoj.
• To je pravda. – Usmeje sa. – Nejdeš sem hore?
• Radšej si sadnem do trávy. Nemám rád výšky. Dúfam, že ťa neruším.
• Nie, nie. V pohode.

Posadím sa k jej červeným zhodeným topánkam. – Prišla si sem rozjímať? – opýtam sa.

• Trochu.

Niekedy vám intuícia našepká, o čom môže premýšľať mladé dievča vyhľadávajúce samotu a pokoj. Trúchli za ďalším chlapcom, s ktorým si predstavovala spoločnú budúcnosť, deti, domácnosť. Nedokáže sa zmieriť so slovami, aké jej povedal. „Nehodíme sa k sebe.“ „Prepáč, ale už k tebe necítim to čo kedysi.“ Ďalšie stroskotanie lode plávajúcej v nekonečnom mori lásky.

• A nechceš prísť ku mne? – opýtam sa zahľadený do koruny brezy. – Tráva je mäkšia.
• Neviem, ako zídem. Spadli mi topánky.
• Mám ti ich vyhodiť?
• Nie, asi skočím.
• Dolámeš sa.
• Zvládnem to.

Je vysoko asi tri metre. Nesmelo sa pozrie na mäkkú trávu na zemi.

• Najprv naberiem odvahu, – povie.
• Veľakrát som tu naberal odvahu.
• Chcel si tiež vyliezť na strom, bojko? – Odhalí rad bielych zubov.
• Nie.
• Tak načo si hľadal odvahu?
• Chcel… – Chvíľu váham, či sa jej mám zdôveriť, nakoniec sa osmelím: – Chcel som sa utopiť.
• V Laborci? Tu sa neutopíš. Nízka hladina, – vysvetľuje.

Ostanem prekvapený jej vecným tónom, zmôžem sa iba na: – Naozaj?

• Teda… dalo by sa v ňom utopiť. Všetko je možné. Prečo by si sa chcel utopiť?
• Vždy sa nájde nejaký dôvod.
• Typický chlap, – odfrkne.
• Čože?
• Vždy, keď si myslíte, že sa už nedá ísť ďalej, riešite to tým najhorším spôsobom. Chľastom alebo smrťou.

V duchu s ňou súhlasím, ale nechcem iba tak uznať, že má pravdu.

• Asi sa dosť vyznáš. – Poviem.
• To si píš. Dievča vás pustí k vode a vy už hútate nad tým, pod aký vlak sa večer šmaríte.
• Zato vy v jednom kuse revete a sťažujete sa!
• Čudoval by si sa, aké divy dokážu urobiť slzy. Upokoja ťa a postavia opäť na nohy.

Krutá pravda. Slané potôčiky, ktorými vyplavíš smútok a bolesť. Nie vždy však pomôžu. Človek potrebuje čas. A taktiež iného človeka. Žofka už získala čas, vyplakala sa a má aj človeka, s ktorým môže filozofovať o večnom spore medzi pohlaviami.

• Ale vy muži neradi plačete, – povie arogantne. – Hráte sa na hrdinov, čo nepotrebujú nič a nikoho, a pritom si sami ani nedokážete navariť.
• Blbosti.
• Jasné. Keď už nemáš čo povedať, radšej poprieš holú pravdu. Bolo by lepšie, keby si mlčal.

Tak mlčím.

• Vytrhli ti jazyk?

Sledujem tenký konárik plávajúci po vodnej hladine.

• Hej! – skríkne.
• Čo je?
• Naštval si sa?
• Nie.
• Tak čo?
• Nič.
• Dobre. Pokojne ma ignoruj!

O chvíľu sa znova rozplače. Úplne som zabudol, že ju nechal frajer, že má zlomené srdce. Ja imbecil!

• Žofka, – postavím sa a zakloním hlavu. – Prepáč.
• To nič, – vzdychne. – Stratila som… svojho miláčika.
• Poď už dole.
• Bojím sa.
• Chytím ťa. – Ubezpečujem ju. – Skoč.

Ostane ticho. Premýšľam, či sa viac bojí skoku alebo návratu do hnusnej bolestivej reality. „Bojím sa,“ znie mi v ušiach. Pomaly sa upokojuje. Posunie sa až na kraj konára.

• Ale nedívaj sa mi pod sukňu, – povie.
• Nebudem. Tak skáč.

Zhlboka sa nadýchne a skočí (mala červené nohavičky). Dopadne na obe nohy. Už-už sa takmer skopŕcne na zem, ale v pravej chvíli ju zachytím. Konečne sa na ňu dívam zhora a nie zdola. Držím ju za plecia.

• Vďaka, – zašepká. – Je mi lepšie.
• Bude to v poriadku. – Objímem ju. Všetkými zmyslami vnímam tento jedinečný okamih. Cítim tlkot jej srdca, vôňu šampónu Žofkiných sviežich vlasov. Jej krehké ruky na mojom chrbte.
• Ďakujem, – vzdychne.
• Neboj sa, určite príde ďalší.
• Ďalší? – Mierne sa odtiahne.
• Ďalší, – pritakávam.
• Čo ďalší? – nechápe.
• Predsa… Prečo si vlastne plakala?
• Zomrela mi korytnačka. Moja Bibka.
• Ou… – vyderie sa zo mňa. – Nebuď… smutná. Určite príde ďalšia.
• Ale Bibku mi nijaká iná nenahradí. – Pritlačí sa ku mne znova.

Zahľadím sa na plávajúci konárik a intuitívne sa cítim ako imbecil. Občas sa za dievčenským plačom a smútkom neskrýva chalan, ale korytnačka.