Michal Lendel Rôzne

Životný príbeh košického huslistu: Milan Kaan vďaka hudbe precestoval celý svet

Po šesťdesiatich rokoch objímania huslí a štyridsiatich šiestich sezónach kariéry profesionálneho orchestrálneho hráča stále miluje hudbu. Skvelého huslistu Milana Kaana, ktorý prežil dlhé roky v košickej filharmónii, priviedla k tejto životnej vášni láska jeho otca k hudbe.

Ilustračný obrázok k článku Životný príbeh košického huslistu: Milan Kaan vďaka hudbe precestoval celý svet
Zdroj: TASR

Pamätáte sa na vaše hudobné začiatky?

Samozrejme si to pamätám veľmi živo. Môjmu otcovi sa vždy veľmi páčilo, keď vedel niekto hrať na husliach. Ako mladý mal asi len tú možnosť, že na nejakých zábavách počul rôznych, asi len ľudových muzikantov.

Takže sa dá povedať, že k husliam vás priviedla otcova láska k hudbe?

Presne tak. Jeho láska k hudbe bola natoľko silná, že tento svoj sen vložil do mňa. Sám sa pritom túžil naučiť hrať na tento krásny hudobný nástroj. Keď som mal sedem rokov, našiel mi otec v Ružomberku, odtiaľ totiž pochádzam, učiteľa. No toho som nenavštevoval sám. Vždy, keď otec mohol, chodil na hodiny a učil sa zároveň so mnou.

Hovorili ste, že pochádzate z Ružomberka, ako ste sa teda dostali do Košíc?

Po skončení základnej školy u nás, som mal na výber. Buď sa dám na jedenásťročenku, čo bolo vtedy niečo ako gymnázium alebo sa vydám na cestu hudobníka. Ja som si vybral jednoznačne husle. Bol som prijatý na Vyššej hudobnej škole v Žiline. No nás prvákov zrazu presunuli do Košíc.

Bol to pre vás šok?

No to určite, ocitol som sa ďaleko od domova, z pohľadu 14-ročného chlapca v Liptova, vo veľkomeste. V Košiciach som dostal internát v Tabačke pri Námestí maratónu mieru. Vo veľkej miestnosti, bývalej sušiarni tabaku, sme bývali na poschodových posteliach asi dvanásti. Bol to rok 1956 a podmienky boli všade skromné.

Spomeniete si aj na samotné mesto po príchode do Košíc?

Košice boli oproti dnešku oveľa komornejším mestom. Žiadne sídliská, okrem centra to tu vyzeralo skoro ako na dedine. Napríklad na mieste dnešného sídliska Kuzmányho, ktoré sa v tom čase ešte len začínalo budovať, boli rodinné domčeky, kde niektorí ľudia dokonca chovali kravičku či ovce. Tak to vyzeralo aj na juh od Starého mesta.

Mali ste v tom čase po príchode do Košíc svoje obľúbené miesto?

Skutočne romantické miesto bolo v starých Košiciach pri Jakabovom paláci, kde bol napustený mlynský náhon a požičiavali sa tam pramice na člnkovanie.

Po škole ste nakoniec ostali na východe Slovenska?

Po maturite som narukoval ako skoro každý. Vtedy som bol mimo Košíc. Pred koncom vojenčiny som poslal prihlášku na konkurz do košického rozhlasu, ktorý som už poznal a oni poznali mňa. Po prijatí do orchestra som bol veľmi rád, že môžem byť jeho súčasťou.

Aké boli teda vaše profesionálne začiatky?

Hranie v orchestri je dril, ale aj potešenie. Každý deň sme nacvičovali a nahrávali rôzne skladby od našich i svetových skladateľov. Bolo to každý deň spoznávanie novej a novej hudby. To ma bavilo. Okrem toho v Košiciach pôsobili a nahrávali aj rôzne súbory zábavnej a ľudovej hudby, ktoré ma raz-dvakrát do týždňa volali k sebe hrávať. Boli to po rokoch štúdia a vojenčiny veľmi pekné roky.

V rozhlase ste začínali, no nebola to vaša definitívna zastávka…

To nebola. V roku 1968 sa mi naskytla príležitosť uchádzať sa o miesto huslistu v novovznikajúcej Štátnej filharmónii v Košiciach. A práve tu som strávil svojich nasledujúcich 40 rokov života.

Za tieto roky ste toho s košickou filharmóniou určite zažili mnoho. Vedeli by ste nám prezradiť nejakú skutočne kurióznu udalosť?

S orchestrom sme okrem celého Československa pochodili aj kus sveta. Hrali sme v USA, Mexiku či Hongkongu. Na týchto cestách sa toho dalo zažiť skutočne dosť. Napríklad ešte začiatkom 70-tých rokov v Taliansku sa po vychádzke v Ríme nedostavil náš trombonista k autobusu. Po dlhom čakaní sme sa kvôli tomu, aby sme nezmeškali koncert, nakoniec rozhodli odísť bez neho. V tej dobe sme si mysleli, že ho už ani neuvidíme. No viete si asi predstaviť naše prekvapenie, keď sme ho zbadali na mieste koncertu a to dokonca skôr ako sme tam stihli prísť my. Keď náš stratený kolega totiž zistil, že sme odišli bez neho, rýchlo utekal na políciu a tá ho okamžite posadila na príslušný vlak.

Zaznamenali ste aj nejaké negatívne zážitky, na ktoré už menej radi spomínate?

Určite. Jedným z najhorších bol výjazd do Švajčiarska ešte so súborom Čarnica. Bolo to v známom roku 1968 počas prázdnin. Jedno ráno sme sa prebudili a niekto priniesol novinku, že do Československa vtrhli cudzie vojská. Nevedeli sme, čo robiť. Ostať, či utekať domov? Nakoniec sme všetky vystúpenia odohrali ale bolo to hrozné, nevedieť čo sa odohráva doma.

Tí, ktorý vás poznajú vedia, že okrem hudby vás zaujíma aj výtvarné umenie. Je to pravda?

Naozaj je, ale okrem neho aj fotka a staré pohľadnice. A práve tie už roky zbieram. Zaujímajú ma najmä motívy prírody i starých Košíc, no nejde len o obrázok. Na zadnej strane väčšiny pohľadníc je príbeh. Ľudia z pred vyše sto rokov žili tak isto akom my, mali podobné problémy aj radosti, o ktoré sa prostredníctvom pohľadníc delili so svojimi blízkymi na veľké vzdialenosti, je to pre mňa skutočne fascinujúce.

Foto: ilustračné

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM