Španielská chrípka "kosila" aj v Košiciach. Ako si s ňou poradili naši predkovia?
Španielska chrípka bola jedna z najničivejších epidémií v dejinách ľudstva. Vyžiadala si viac obetí ako prvá svetová vojna a zničila 3 až 5 percent svetovej populácie.
Takmer po 100 rokoch ničivej celosvetovej epidémie Španielskej chrípky, ľudstvo bojuje s pandémiou koronavírusu. Tak ako vtedy i teraz je však jedno isté, každá pandémia raz pominie.
Španielskou chrípkou v našom meste sa zaoberala vedecká pracovníčka Spoločenského ústavu Slovenskej akadémií vied (SAV) Veronika Szeghy-Gayer. Informácie čerpala z Archívu mesta Košice, z fondu Úradného hlavného lekára v Košiciach a z dobovej tlače.
Prácu uverejnila SAV v Košiciach na svojej oficiálnej stránke.
Najviac mladých obetí
Prvé prípady nákazy v Uhorsku boli zaznamenané začiatkom leta 1918.
V tom čase sa ešte diskutovalo o tom, či je vôbec na mieste hovoriť o epidémii, preto sa niekoľko mesiacov neuskutočnili potrebné opatrenia a úrady verejného zdravotníctva sa z dôvodu finančných nákladov zdráhali vyhlásiť stav epidémie.
Choroba si vyžiadala najviac obetí vo vekovej kategórií 14 – 35 rokov a jej rýchly priebeh ľudí veľmi vystrašil.
Nedostatok lekárov a liekov, neodborná starostlivosť a ťažkosti s prepravou pacientov prispeli k zhoršeniu choroby, a nakazilo sa aj veľa lekárov a zdravotných sestier.
Najvyššia úmrtnosť počas trvania celej pandémie bola v Košiciach zaznamenaná v októbri 1918.
Všetka pozornosť vedenia mesta sa v tom čase sústredila na vracajúcich sa vojakov z frontu a na viaznuce verejné zásobovanie.
Medzitým nadobúdala španielska chrípka alarmujúce rozmery: „Každý to dostane, každý kvôli tomu trpí, iba tí nie, ktorí zomrú v priebehu prvých 24 hodín“ – napísal s groteskným humorom jeden z korešpondentov Kassai Hírlapu.
Po tom, ako hlavný úradný lekár Géza Nagy (1869–1922) 30. septembra ohlásil takmer 2 000 nakazených prípadov, mešťanosta Béla Blanár ešte v ten istý deň potvrdil existenciu epidémie a vytvoril epidemiologický výbor.
Ochranné opatrenia
Opatrenia prijaté vedením mesta boli veľmi podobné tým súčasným. Všetky školy zavreli ešte v septembri 1918. Základné a stredné školy svoje brány otvorili až v novom štáte začiatkom roka 1919.
V druhej polovici októbra boli zakázané kinematografické a divadelné predstavenia, športové zápasy, ľudové a tanečné zábavy.
Čo sa týka zábavných podnikov, reštaurácií a kaviarní, opatrenia v ich prípadoch neboli až také prísne ako dnes.
Mohli byť otvorené do 22. hodiny. No súčasne od 11. do 13. hodiny, resp. medzi 16. a 18. hodinou sa mala vykonávať dezinfekcia priestorov a v uvedených časoch boli pred verejnosťou zatvorené.
Dôkladné čistenie a vetranie bolo nariadené aj v továrňach a to každý deň medzi 12. a 14. hodinou. Obyvateľstvo bolo vyzvané, aby sa vyhýbalo korzovaniu a hromadným návštevám cintorínov, kostolov a modlitební.
Domy, v ktorých ležali chorí, boli obyvatelia povinní označiť červenou ceduľou.
Lekárnici boli povinní mať otvorené do 22. hodiny a záujemcov o lieky prijímať aj po 22. hodine.
Ministerstvo obrany poverilo vojenských lekárov, aby sa starali o civilných pacientov v celej Abovsko-Turnianskej župe.
Politické zhromaždenia a ľudové zábavy, ktoré začiatkom novembra sprevádzali tzv. Astrovú revolúciu, ako aj húfy zákazníkov, ktorí sa zhromažďovali počas obmedzených otváracích hodín v pekárňach a mäsiarstvach, dopomáhali k šíreniu nákazy.
Šírenie nákazy
Na základe hlásení úradného hlavného lekára Gézu Nagya bolo v septembri 1918 evidované 2 a potom do 6. novembra spolu ďalších 45 úmrtí. Vo svojej správe z 30. septembra uvádzal počet prípadov 2 000.
Do 6. novembra bolo nahlásených 358 civilných a 1 273 vojenských prípadov, celkovo 1 631 osôb, čo bolo teoreticky menej ako v septembri. Jednalo sa tak o približne 7% populácie mesta, tvorenej 45 000 obyvateľmi a niekoľkými tisíckami prítomných vojakov.
Nákaza sa šírila najmä v armáde a tak na konci októbra 1918 vznikla medzi mestom a veliteľstvom divízie dohoda o izolovaní osôb trpiacich španielskou chrípkou vo vojenských kasárňach v dnešnom Kulturparku.
Podľa vtedajších odborných názorov mala nákaza v Košiciach ľahší priebeh, než tomu bolo na ostatných územiach krajiny.
Odborníci tvrdia, že prvá vlna, ktorá sa začala v prvej polovici roku 1918, zaznamenala v porovnaní s devastujúcou druhou vlnou v októbri a v novembri relatívne málo obetí.
Tretia vlna epidémie na jar 1919 si vyžiadala viac obetí ako tá prvá, no i tak hlboko zaostala za druhou vlnou. Ak boli tieto všeobecné tendencie charakteristické aj pre Košice, môžeme tu rátať aj so 150 mŕtvymi a minimálne s 5–6 tisíc nakazenými.
Kvôli extrémne vysokej úmrtnosti sa dlho predpokladalo, že za chorobou mohol byť akýsi druh vírusov. Dnes však vieme, že vírus sa významne nelíšil od patogénov, ktoré viedli k podobným epidémiám v tom období.
Vysoká úmrtnosť bola spôsobená najmä rôznymi faktormi spojenými s vojnou. Preplnenosť kasární, zlá hygiena a podvýživa ľudí prispeli k tomu, že oslabené organizmy často nedokázali infekciu prekonať.
Dobové dezinformácie
Kvôli vysokému počtu nakazených vojakov verejnosť obviňovala z rýchleho šírenia epidémie verejné domy a zároveň predajcovia šírili zvesti, že alkohol je najlepším protijedom proti tejto chorobe.
K známym obetiam španielskej chrípky patril napríklad uhorský kráľ Karol IV., maďarská spisovateľka Margit Kaffka aj s malým synčekom, francúzsky básnik Guillaume Apollinaire, či nemecký sociológ, filozof a ekonóm Max Weber (1864–1920).
K obetiam, aj keď nie priamo v Košiciach, ale v Budapešti, patril 38 ročný člen známej košickej právnickej rodiny Pál Halmi, ktorý si spolu so svojimi tromi bratmi prešiel aj útrapami frontu.
Podľa lekárskeho historika Haralda Salfellnera na území Česka zahynulo 46 až 77 tisíc ľudí.
Na Slovensku to bola podľa odborníkov približne polovica toho, čo u našich susedov, Čechov. Podľa maďarských historikov na území celého Uhorska v roku 1918 zomrelo na španielsku chrípku viac ako 53 tisíc osôb.