Úspešný vzpierač Matej Kováč z Košíc EXKLUZÍVNE: Rodičia mi nedovolili sedieť doma ako dnešným deťom!
Nedávno zaznamenal životný úspech. Na Majstrovstvách Európy do 23 rokov v roku 2015 v litovskej Klaipede vybojoval zlatú medailu v kategórii do 105 kg v dvojboji. Matej Kováč sa týmito výkonmi dostal aj do nominácie na Športovú osobnosť Košíc 2015.
Narodil sa a žil v Košiciach, no v súčasnosti je súčasťou VŠC Dukla Banská Bystrica. Zverenec Rudolfa Lukáča sa po úspechu v roku 2014, keď získal na európskom fóre bronzovú medailu, dostal ešte vyššie. Okrem výhry na minuloročných majstrovstvách Európy v dvojboji získal zlato aj v nadhode a striebro v trhu. Matej Kováč nám prezradil, aké boli jeho začiatky, čo musí zažívať, no aj aké sú jeho ciele.
Na Slovensku nie je vzpieranie až také rozšírené, kto vás k tomuto športu dostal?
Začal som s ním v roku 2002 na podnet pána Šolca z Myslavy, kde som chodil aj do základnej školy. Postupne som trénoval pod vedením pána Ciganka, neskôr ako dorastenec pri pánovi Korpovi v Košiciach v Mestskom klube vzpierania a silových športov. Odkedy som prestúpil do VŠC Dukla Banská Bystrica, mojím trénerom je Rudolf Lukáč. Môj bratranec vzpieral ešte skôr než som začal ja, takže nešiel som do úplne neznámych vôd.
Určite ste sa ale nezaobišli bez nejakých prekážok…
Tie stále boli, sú a aj budú. Pre mňa boli najväčšou prekážkou zranenia, ktoré sa mi podarilo eliminovať na minimum s pomocou našich fyzioterapeutov v klube. Dá sa povedať, že posledné 4 roky trénujem bez výpadku, a to sa ukázalo, zrejme, ako kľúčové pre krátkodobé ciele, ktoré som chcel doteraz dosiahnuť.
O aké krátkodobé ciele ide?
Myslím tým najbližšiu súťaž, v ktorej sa dá uspieť. Teraz je prvoradé urobiť čo najlepší výkon na majstrovstvách Európy, aby sme mali miestenku a potom budem zase rozmýšľať čo ďalej.
Povedzme si rovno – na rozdiel od vás sa dnešní mladí radšej oddávajú sedeniu pri počítači či alkoholu, no vy ste išli inou cestou. Prečo to tak bolo?
Mladí doma sedia, lebo ich rodičia im to dovolia, čo mne nie a za to im môžem byť teraz vďačný. Bolo náročné chodiť na tréningy, kým som bol na základnej či strednej škole. Musel som dochádzať viacerými spojmi. A to, že som nebýval v meste, ale v obci Hýľov, kde nechodia autobusy práve najčastejšie, to ešte sťažovalo. Neraz som chodil neskoro domov, no kto chce, ten vydrží.
Ako vzpierač ste však museli určite dodržiavať aj nejaký režim, ktorý musel byť náročný taktiež. Aký je váš typický deň?
Záleží od fázy prípravy. Trénujeme na jednu súťaž zhruba 20 a viac týždňov. V strede prípravy, približne 8 týždňov, sú tréningy najťažšie, kedy cvičíme 3 až 4 fázy. Počas týchto dní nie je čas na nič iné. Tréning, strava, regenerácia a spánok. V takom už normálnejšom režime trénujeme 2 fázy denne 3-krát do týždňa a 3-krát týždenne ranný tréning plus poobede regenerácia. Nedeľa je stále voľná.
Prinieslo to aj želané ovocie. Nedávno ste sa stali majstrom Európy do 23 rokov v kategórií do 105 kg. Čo by ste chceli dosiahnuť ďalej?
Mojím prvoradým cieľom je poskočiť ešte výkonnostne. Najbližšie sú majstrovstvá sveta mužov, kde musíme získať ako tím miestenku na olympijské hry. Netrúfam si povedať, na akom mieste by som chcel skončiť. Len viem, že sa budem snažiť a aj sa snažím, aby som mohol podať maximálny výkon a aby sme tu miestenku naozaj vybojovali. Čo budem potom, to ukáže čas. Dávam si krátkodobé ciele, je to účinnejšie.
Ste nominovaný na Športovú osobnosť roka už po druhýkrát. Myslíte si, že sa vám už konečne môže podariť túto súťaž vyhrať?
Naozaj neviem, či môžem vyhrať alebo nie. Nepoznám nominovaných. Som však rád, že som sa medzi nich dostal a bolo by to pekné toto ocenenie získať. Mojím hlavným cieľom je však dosiahnuť výsledok v športe, nie byť ocenený. Zatiaľ ešte nemám pocit, že by som dosiahol niečo, za čo by som mohol ocenenie získať.
No ale predsa, čo by mohlo byť dôvodom toho, aby sa vám pocty víťazstva v tejto súťaži dostalo?
Máme 2 mesiace do kvalifikácie. Ak bude miestenka, a to miesto pripadne mne, tak práve to bude pre mňa pocta. Športová osobnosť Košíc pre mňa v olympijskom roku nemá až takú váhu. Nemyslím to zle, ale hovorím to tak, ako to vnímam momentálne.
Môže vás zaujímať:
- Košická basketbalistka Bálintová (21) otvorene: Najťažšie sú rána, mojím snom je Rusko
- Mesto ocení osobnosti športu: Poznáme MENÁ ľudí, ktorým sa dostane veľkej pocty
Foto: archív Mateja Kováča
