FOTO: Košickí divadelníci zabodovali v poľskom Rzeszove. O rok sa koná festival u nás
Koncom augusta sa v poľskom Rzeszove konal prvý ročník Medzinárodného festivalu umení TRANS/MISJE. Košické štátne divadlo bolo jediným slovenským zástupcom.
Počas siedmich dní, videli diváci štyridsať podujatí, ktoré pripravili umelci zo šiestich európskych miest. Festival vznikol po vzájomnej dohode riaditeľov divadiel z poľského Rzeszowa, slovenských Košíc, ukrajinského Ľvova, maďarského Debrecínu, českej Ostravy a litovského mesta Trakai.
Jeden celý deň patril prezentácií Štátneho divadla z Košíc a naši divadelníci návštevníkov festivalu doslova očarili. Naša prezentácia mala obrovský úspech.
Partnerov projektu spája prihraničná poloha, ktorá praje vzájomnému prenikaniu kultúr, ale aj podobné historické súvislosti. A tak Prvé TRANS/MISJE niesli podtitul „1918. Koniec a začiatok“. Aj program slovenského dňa sa podľa generálneho riaditeľa košického divadla Petra Himiča v duchu hlavnej myšlienky festivalu a predstavil predovšetkým kultúrne prostredie Košíc ako mesta multinárodnostného a multikultúrneho. „Je to festival, ktorý má ambíciu byť platformou pre komunikáciu prostredníctvom umenia,“ hovorí Himič.
Rozumeli si
Košičania pripravili Rzeszovu aj výstavu Slovenského technického múzea Majstri ducha, ktorá na 25 paneloch predstavila najvýznamnejších predstaviteľov vedy a techniky na Slovensku, mnohých s väzbami na Košice.
"Košický režisér Ján Sabol po premietaní hraného filmu natočeného v Košiciach Robinson & Crusoe v diskusii s divákmi hovoril aj o tom, či je rozdielnosť jazykov naozaj hlavnou príčinou v komunikácii, v prípade jeho filmu slovensko-maďarskej. O tom, že to tak nie je sa presvedčili herci Bábkového divadla v Košiciach. Hoci svoju rozprávku Hľadá sa snehuliak hrali v slovenčine a divákom len pred jej začiatkom v poľštine stručne priblížili jej obsah, poľským deťom to vôbec neprekážalo a dobrodružstvá tuláčky Boni prežívali tak, ako by všetkému, čo bolo povedané rozumeli,“ povedal nám hovorca divadla Svjatoslav Dohovič.
Hitler rozosmial
„Festival v takejto podobe má určite potenciál aj pre literatúru. Pred niekoľkými rokmi sme sa stretli s poľskými básnikmi na Slovensku a hovorili sme o nejakom spoločnom projekte, ale nakoniec to celé stíchlo. Transmisje by sa mohli stať tým priestorom, v ktorom by sa stretávali aj literárni tvorcovia, ale aj výtvarníci či hudobníci,“ poznamenal na literárnom Čaji o piatej, v diskusii s poľskými kolegami, literárny vedec Peter Káša.
Večer na slovenskom dni patril divadlu. Najprv si diváci mohli pozrieť pred veľkou sálou domáceho Teatru im. Wandy Siemazskowej výstavu Štátnej vedeckej knižnice, ktorá síce mapuje košickú divadelnú bohému, ale maďarskú, ktorá dominovala pred rokom 1918 a mala aj svoj vlastný divadelný časopis.
Potom už populárne predstavenie činohry Štátneho divadla Košice, Doma u Hitlerovcov – Historky z kuchyne od Arnošta Goldflama, pobavilo svojim satirickým, a často až ironickým pohľadom, aj poľského diváka.
Úspešnú košickú misiu na prvých TRANS/MISJÁCH v poľskom Rzeszowe ukončil v partnerskej pivárni festivalu klubový koncert košickej kapely Peter Balogh trio s melódiami filmovými, muzikálovými, operetnými i ľudovými.
O rok v Košiciach
Druhý ročník festivalu sa bude konať v Košiciach a už teraz sa naňho naše divadlo zodpovedne pripravuje: „Čo sa týka budúceho roka, mám v úvodzovkách povedané trochu obavy, lebo latka bola organizátormi v Rzeszowe nastavená veľmi vysoko a tak nás hneď po skončení tohto festivalu čaká rok práce pri príprave našej edície. Tak ako hovorí Chalupka v jednej svojej hre – aby sme v hanbe neostali. Verím, že neostaneme,“ poznamenal generálny riaditeľ Štátneho divadla Košice Peter Himič, ktorý by chcel na budúci rok pripraviť ako organizátor minimálne taký nástrel podujatí ako v Rzeszowe.
Hoci aj v košickom vydaní festivalu na budúci rok bude zastúpených šesť miest zo šiestich krajín, v ďalších rokoch by to tak byť nemuselo.
„Ak sa festival naštartuje, tak sme otvorení. Či už smerom k Lotyšsku alebo Rumunsku. Ale predovšetkým k mestám, ktoré ležia v pohraničí a zdieľajú ten istý osud ako mestá, ktoré stáli pri zrode tejto myšlienky. Napríklad rumunská Oradea či rakúsky Graz,“ doplnil Himič.