Rozhovor s Michalovčanom, ktorý život zasvätil folklóru: Veľká spoveď Miroslava Kistyho

Zdroj: M. Kisty (archív)

Miroslav Kisty nie je vo folklórnom súbore Zemplín len tanečný pedagóg. Na starosti má najväčší počet členov z celého súboru. Tvorí choreografie, réžie programov, produkciu pri predstaveniach a okrem toho sa nebojí chytiť ani náradia a priestory súboru zveľadiť. Za sebou má veľa skúseností a spolupráce aj so známymi ľuďmi. Vďaka folklóru precestoval mnoho kútov sveta. Viac už v rozhovore s ním.

Ako si spomínate na svoje prvé tanečné, či hudobné kroky?

S tancom som začal v škôlke, kde nás pani učiteľky viedli tým správnym smerom. Veľmi rád na nich spomínam. Prvé vystúpenie si pamätám. Mal som asi 5 rokov a tancoval som tanec na hudbu Mira Nogu a Števa Skrúcaného – Šípková Ruženka. Bol som ešte v škôlke a tancoval som s partnerkou, ktorá neskôr pôsobila aj v súbore Zemplín. Možno to bola náhoda, ale spolu v súbore sme neskôr tancovali až pokiaľ sme neodišli na vysokú školu.

Viedol vás niekto k tancu?

K tancu ako ku koníčku a záujmovej aktivite ma naviedli moji rodičia. Otec mal rád folklór a ľudové piesne, ktoré sme si neraz spievali cestou v aute, môj starý otec hral na klarinet. Predo mnou tancovala aj moja sestra, ktorá bola o poznanie šikovnejšia. A ja ako jej mladší brat som poctivo sedával na jej nácvikoch, kde mi pani učiteľka Marína Gregová dovolila sedieť a pozorovať ich pri práci. Pani Marína to často spomína, nakoľko sme dnes už kolegovia.

Boli obdobia, keď ste ako dieťa chceli s tancom skončiť?

No, boli aj obdobia, keď sa mi tancovať nechcelo. Mal som pocit, že všetci okolo mňa hrajú futbal alebo hokej a ja stále chodím na tanečnú. Takýto názov „tanečná“ sa užíval. Šport som mal a mám stále rád a vo svojom voľnom čase sme s chlapcami pri paneláku strávili neskutočné dlhé hodiny na ihriskách, kde sme hrali futbal, hokej, basketbal a dokonca aj bejzbal. Či bolo 35 stupňov alebo mínus päť. Boli to super chlapci, ktorí sa venovali športu ako svojej záľube a vôbec nás nelákalo niečo, čo je v dnešnej dobe vidieť po večeroch v okolí sídlisk u mladých ľudí.

Často si spomínam, ako som raz počul mojich rodičov rozprávať sa o mne a sestre z dôrazom na tancovanie a moja mama sa vyjadrila, že mi to nejde a povedala: „Náš Miro nikdy nebude vedieť tancovať." Veľkým uznaním pre mňa neskôr bolo, keď sme s partnerkou Ivou Frenovou, teraz už Fedákovou, dosiahli na Krajskej súťaži sólistov tanečníkov v ľudovom tanci prvé miesto a ja som dokázal mojej mame, že sa môže aj ona mýliť.

Zdedili ste po niekom v rodine tento talent?

Možno áno… neviem o tom, ale myslím si, že talent nemám. Skôr je to výsledok dobrých učiteľov a pedagógov, ktorých som v živote mal. Nikto z mojej rodiny sa umeniu nevenoval. Dedko hral niekedy dávnejšie na klarinet, ale skôr len ako samouk. Otec rád spieval, no a staršia sestra tancovala, ako som už spomínal.

Kde vzplanula vaša láska k folklóru?

Láska k folklóru a k tancu začala niekedy v deviatom ročníku na základnej škole, keď som začal tancovať už v súbore Zemplín. Dostal som prvý tanec a okolo mňa na sále a na javisku boli veľkí chlapi a ženy, ktorí tancovali o niekoľko tried lepšie, ako to bolo v detskom súbore. Stáť s nimi na javisku bola už naozaj frajerina! Vtedy som podvedome začal vnímať folklór hlbšie. Začali sme s kamarátmi navštevovať tanečné domy v Košiciach, kde sme sa učili konkrétne tance z jednotlivých obci. Z internetu som si sťahoval veľké množstvo folklórnych piesní a zaujímal sa o folklórne videá z YouTube. Teraz mám celkom slušný archív audio aj video záznamov, ktorých história siaha až do roku 1920. Dnes z nich poctivo a s úctou čerpám vo svojej choreografickej a pedagogickej pra­xi.

Kde ste študovali?

Študovať, by mal človek a hlavne v umení celý život. Vyštudoval som Gymnázium Pavla Horova, v triede zameranej na informatiku. Myslím, že nás bolo v triede 32 chlapcov a 4 dievčatá. Po ňom som chcel ísť na Vysokú školu muzických umení. Ale možno som tam nechcel ísť ani tak ja, ako moja partnerka potrebovala dvojicu na prijímacie pohovory, tak som tam teda išiel skúsiť aj ja. Čo čert nechcel … tri týždne pred príjímačkami sa mi stal úraz a musel som ísť na operáciu kolena. Nebola žiadna šanca sa v takej krátke dobe dostať späť do formy, ale nevzdal som to. Už päť dní po operácii som začal opäť trénovať, ale aj tak som to nedal a na príjímačky som teda v ten rok nešiel. Musel som si vybrať inú školu, a tak som pokračoval v štúdiu na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave, kde som sa venoval informatike a geografii.

Tancovali ste napriek tomu ďalej?

Popri škole som začal tancovať v Lúčnici, čo bolo jedným mojím cieľom. Nasledujúci rok som sa príjímačiek na VŠMU zúčastnil a vzali ma. Štúdium na Prírodovedeckej fakulte som hneď prerušil, v Lúčnici som na pol roka skončil a vrátil som sa domov do FS Zemplín, kde ma stále ťahalo.

Čo bolo ďalej?

Prišiel nový školský rok a ja som sa vrátil do Bratislavy, kde sa predo mňa už ako študenta VŠMU a tanečníka v Lúčnici postavila ďalšia veľká výzva. Zavolali ma učiť do súboru v Bratislave. Pre chlapca z Michaloviec so zemplínskym prízvukom a svojskými praktikami vo forme vyučovania bolo zaujímavé sledovať ako prijímajú bratislavské deti a mládež moje pôsobenie. Vtedy som učil aj tanečníkov starších ako som bol ja. Mal som 20 rokov a niektorí mali aj 24. Musel som im ukázať, že ich mám čo naučiť, a to sa mi aj podarilo. Štúdium, Lúčnica a učenie pokračovalo ďalšie štyri roky a už v piatom ročníku som bol opäť späť v Michalovciach. V škole som pokračoval ako študent s individuálnou formou. Začal som učiť v DFS Zemplínik a FS Zemplín, kde som do teraz.

Počas štúdia ste opustili východ, ale vrátili ste sa späť, neľutujete to?

Som akási rarita. V mojom okolí poznám len málo ľudí, ktorí sa po štúdiu v nejakom väčšom meste vrátia späť do Michaloviec. Ja som v tom mal stále jasno. Chcel som vyštudovať čo ma baví a vrátiť sa späť do súboru, kde ma vychovali. Boli aj ponuky ostať. Sám profesor Nosáľ mi pri odchode z Lúčnice povedal: „Neponáhľaj sa, to všetko tam ťa počká.“ Často premýšľam, že asi mal aj pravdu, no neľutujem, ako som sa rozhodol.

Ovládate aj hru na nejaký hudobný nástroj?

Neovládam hru na žiaden hudobný nástroj. Niekedy mi to chýba, ale keď som prišiel na to, že by bolo dobré vedieť aspoň na klavír, už na to nebol čas. Trošku notám rozumiem, tak čo to pochopím, no pri práci mi pomáhajú moji kolegovia a hlavne korepetítor.

Okrem toho, že ste pedagóg, ako sa ešte aktívne venujete folklóru?

Pomáham organizovať v meste rôzne kultúrne podujatia. Som nápomocný všade, kde ma požiadajú, či už to je Amfiteáter na Šírave, Zemplínske slávnosti alebo rôzne aktivity mesta. Často ma pozvú stavať choreografie do iných súborov, ale na to treba viac času, a ten akosi nemám. Zaujímavou vecou sú akési tanečné domy, ktoré sa už párkrát na rôznych udalostiach v meste vyskytli a mal som možnosť ich viesť. Je to ako krátky tanečný kurz pre laikov, ktorí chcú, ale nevedia ako tancovať. Skôr ide o akúsi zábavnú formu tancovania pre dospelých.

Máte za sebou veľa skúsenosti, spomeňte nejaké najnovšie…

Veľkou skúsenosťou bolo pre mňa tento rok robiť réžiu programu vo Východnej. Program bol venovaný nášmu umeleckému vedúcemu, pánovi Milanovi Hvižďákovi a bolo mi cťou a potešením niečo také pre neho urobiť. Myslím, že to malo celkom úspech, takže sa to asi podarilo.

Akými oceneniami sa môžete pochváliť?

Ocenení počas svojej tanečnej kariéry bolo viacero. Na súťažných prehliadkach sólistov tanečníkov v ľudovom tanci som sa s partnerkou umiestnil niekoľkokrát na popredných miestach na krajskej aj celoštátnej úrovni. Jedno z najväčších ocenení prišlo až na koniec tanečnej kariéry a vraví sa, že v najlepšom treba prestať, a tak som aj urobil. V roku 2012 som na olympiáde v Londýne odtancoval svoje posledné predstavenie a v ten rok som získal ocenenie pre najlepšieho tanečníka Umeleckého súboru Lúčnica a to bolo uznanie, ktoré si cením asi najviac. Teraz už ocenenia nezbieram. Stačí mi radosť detí a tanečníkov, ktorú dokážu prejaviť po úspešnom predstavení a diváci, ktorí odchádzajú z predstavení spokojní a plní pozitívnej energie.

Určite ste so súbormi precestovali od malička už mnoho krajín, ktoré to boli a ktoré vám utkveli najviac v pamäti?

Európu som precestoval takmer celú a z takých miest, ktoré ma vo svete očarili bola napríklad Moskva. Skvelo zorganizované a vybudované mesto s nádhernými, ba až rozprávkovými pamiatkami. Za zmienku stojí aj Ázia. Či to už bola Čína, alebo Macao. Najväčším ázijským zážitkom bolo pre mňa viac ako mesačné turné po Japonsku s Lúčnicou. Tam sme mali možnosť bývať pár dní v tradičnej japonskej rodine a poviem vám, že takto žiť by nechcel asi nikto zo Slovenska. Domáci chlapík býval síce v meste, kde aj pracoval, ale mal smolu, že to bolo práve Tokio. Do práce cestoval tri hodiny. Domov opúšťal ráno o 4:00 a prichádzal o 23:00. No, zažiť japonskú kultúru, vidieť na vlastné oči následky tsunami, ktoré sa prehnalo krajinou presne rok predtým, ako sme tam boli a v krajine už stáli nové diaľnice, múzeum Hirošimi a následky nezmyselnej vojny, stretnutie s japonskou princeznou, neskutočné množstvo sushi, tak to všetko sú spomienky, na ktoré sa nezabúda a bolo ich aj viac, ale niektoré sa nezverejňujú…

Kde sa vám páčilo najviac?

Najkrajšou krajinou bola Austrália. Navštívili sme tam Sydney aj iné mestá. Tam by som si vedel predstaviť žiť. Moderná architektúra, všetci mali prácu a boli spokojní. Neskutočné množstvo aktivít pre mladých ľudí, ktorí využívali všetko čo mohli. Je to na dlhšie, ale myslím, že každý, kto zažil napríklad Melbourne sa musel zamilovať. Za zmienku stojí aj Monacká opera, v ktorej sme mali s Lúčnicou predstavenie. Stáť tam na javisku bolo niečo, ako životná udalosť. Zájazdov a spomienok je neskutočne veľa a vďačím všetkým okolnostiam, že som mal možnosť zažiť a navštíviť svet.

S kým zaujímavým ste spolupracoval?

Mal som to šťastie, že v živote ma učili len a len dobrí pedagógovia, ktorí ma vyformovali až tam kde som dnes. Ja som sa snažil byť dobrým žiakom a počúval som každé ich slovo. Spomeniem len zopár, ale všetkých si nesmierne vážim. Veľkým učiteľom bol pre mňa pán profesor Nosáľ. On dokázal veci pomenovať úplne presne a jeho rady využívam v praxi dodnes. Pamätám si na každú vetu, ktorú mi povedal.

S Jánom Ďurovčíkom sa snažíme stále komunikovať. Stále nám rád pomôže a poradí. Jeho skúsenosti sú naozaj veľké a nápomocné pre každého umelca. No a ten, pri ktorom sa stále učím a človek, ktorý má stále všetko pod prstom je Milan Hvižďák. Mám to šťastie, že som s ním takmer každý deň a vidieť ho pracovať by bolo naozaj pôsobivé a poučné pre každého pedagóga, nie len tanečného.

Máte obľúbenú pesničku a druh tanca?

Som Zemplínčan telom aj dušou, nie len v rámci súboru, ale aj v rámci regiónu, no priznám sa, že najradšej mám piesne z Horehronia. Najobľúbenejší tanec ten mám, ale nikdy som ho na javisku netancoval. Nemal som možnosť. Je to Maďarský tanec a teda na Slovensku sa v takejto forme netancoval. Je to zrejme prepojené aj s tým, že môj dedko sa narodil a žil pri hraniciach s Maďarskom. Veď aj meno mal ešte pôvodne Jánosz Kiszty. No v roku 1993 keď vznikla Slovenská republika a hromadne sa menili občianske preukazy premenovali aj nás. Ide o tanec Legynesz, čo v preklade znamená mládenecký . Tancujú ho iba chlapi a vyznačuje sa nesmiernou technickou virtuozitou, na ktorú som si ešte nikdy pred ľuďmi netrúfol… snáď čoskoro.

Čo by ste odkázali rastúcej generácii?

Nemám svoje deti a ospravedlňujem sa, ak niekoho urazím, ale nechcem odkázať týchto pár posledných riadkov len rastúcej generácii, ale aj ich rodičom. Decká, ak je niečo, o čom ste presvedčení, že to chcete robiť, robte to naplno a nevzdajte sa pri prvom neúspechu, len hlavne sa niečomu venujte!

Pracujem s rodičmi a ich deťmi, no niekedy mám pocit, že rodičia nedokážu deťom vysvetliť a možno niekedy aj tvrdohlavo prikázať a ukázať, čo je pre ich deti dobré. Rozhodnutia nechávajú na deti. Ja som vedel, čo naozaj chcem až niekedy, keď som mal 20 rokov. A keby ma moji rodičia neposlali na talentové skúšky, nevozili dlhé roky na nácviky a nie raz ani dvakrát mi nepovedali: “Toľké roky ti to platíme, tak teraz neprestaneš tancovať." … nevidel by som svet, nemal by som možno vyštudovanú vysokú školu a nebol by som tam, kde som a hlavne by som teraz nerobil to čo robím.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Michaloviec a okolia